Bol som storočným dubom v zámockej záhrade
(Umelecké rozprávanie)

Môj príbeh začína, keď som ako semeno vyletel z puku mojej matky. Uháňaný vetrom vejúcim zo severu som prešiel takmer nekonečnú púť až som zakotvil v záhrade blízko zámku, ktorý pyšne vyrastal z blízkeho brala.
Postupne som rástol a mohutnel a stal som sa obľúbeným stromom mladého princa. Rád sedával pod ochranou mojej koruny. Videl som ho rásť až kým z neho nebol mládenec a aj preto mi prirástol k srdcu.
A preto som bol ešte viac sklamaný, keď si priviedol ku mne svoju nastávajúcu a spolu vyryli do mňa svoje mená. Bol to možno akt ich lásky, ale mne spôsoboval ukrutné muky a trvalo dlhé roky kým pálčivá bolesť ich rýh ustala.
Onedlho sa teraz už mladému kráľovi narodila dcéra a rovnako ako jej otec, aj ona vyrastala pri mojom mohutnom kmeni. Každú jeseň sa grandiózne tešila, keď našla môj spadnutý žaluď a bola schopná sa s ním hrať aj celý deň.
Roky pokoja, šťastia, harmónie však netrvali večne. Kráľovstvo napadli divoké barbarské kmene zo západu. Bol som len tichým svedkom plienenia a vraždenia. Videl som pád veľkého kráľovstva. No najbolestnejšie bolo, keď zabili mladého kráľa. Utekal pred prenasledovateľmi, no napokon ho skolil šíp. Dotackal sa ešte k môjmu kmeňu, kde prežil veľkú časť svojho detstva, a napokon skonal. Jeho telo tu nechali nepovšimnuté a pohodené ako divoké zviera.  Hnil mi rovno pri mojich koreňoch a pach jeho rozkladajúceho sa tela sa šíril ovzduším.
Tieto smutné udalosti ma úplne vyčerpali. Môj milovaný mladý kráľ zomrel pod mojou korunou a o princeznej som sa už nikdy nič nedozvedel. Život zo mňa s pribúdajúcimi rokmi vyprchal a všetkými zabudnutý som vyschol. Už len čakám kým do mňa udrie nejaký blesk a ukončí moje trápenie v jednom divokom plameni.

bax

Stručné uvedenie do problematiky
YGO je od svojich počiatkov rozdelená na dve verzie – Trading Card Game (TCG) a Official Card Game (OCG). Väčšie rozdiely sú v podstate len v dvoch veciach. Po prvé – OCG je určená pre východoázijský trh (hlavne Japonsko,  ale aj Južná Kórea a podobne) a TCG je určená pre nás (čo je na tom najhlavnejšie) a pre zvyšok sveta (teda Amerika, Európa, Afrika, západná Ázia, Austrália…). Karty z OCG sa nesmú hrať u nás na oficiálnych TCG turnajoch (zaujímavé je však, že v Japonsku na OCG turnajoch sa vraj TCG karty hrať môžu). No a tým druhým rozdielom sú rôzne karty. Ale aby ste si nemysleli, že my a Japonci majú iné. V podstate je niekoľko tisíc kariet spoločných, ale je niekoľko desiatok tzv. promo kariet, vydávaných v špeciálnych edíciách a pri špeciálnych príležitostiach a medzi týmito kartami sa nájde niekoľko, ktoré sú vydané len exkluzívne pre TCG alebo len pre OCG. Postupne sa však pomalými krôčikmi tieto rozdiely stierajú. Taktiež je tu aj oneskorenie vo vydávaní nových edícii kariet. V OCG sú edície vydávané spravidla o 3 až 4 mesiace skôr.

Základné princípy hry
Základné princípy hry sú veľmi jednoduché. Jeden hra prebieha tak, že sa obaja hráči navzájom striedajú v kolách počas ktorých robia herné úkony. Úlohou hráčov je pomocou kariet príšer a efektov kúzel a pascí znížiť súperove  životy na nulu (obaja hráči začínajú s 8000 životnými bodmi). Jeden zápas na profesionálnych turnajoch sa hrá na dve takéto víťazstvá. To je asi tak všetko čo by ste na začiatok mali vedieť. Viac o pravidlách sa dočítate v niektorom z ďalších článkov (anglickú verziu pravidiel nájdete tu).

Organizovaná hra
Už v predchádzajúcich častiach som spomínal oficiálne turnaje v YGO. Jedným z dôvodov prečo sa túto hru oplatí hrať nie je len ten, že sa môžete zabaviť s pár kamarátmi, ktorí to tiež hrajú, ale môžete sa pokúsiť dobiť svet na profesionálnej úrovni. V YGO sa organizujú turnaje na rôznej úrovni. Od menších regionálnych turnajov až po medzinárodné série vrcholiace majstrovstvami sveta. Tie väčšie turnaje sú aj výrazne dotované, takže je o čo hrať. U nás sa organizuje tiež množstvo turnajov a sám som niekoľko väčších i menších oficiálnych turnajov zorganizoval u nás v Dolnom Kubíne.
Veľkým lákadlo pre hráčov je aj bodový rebríček (rating), kde dostávate body za každú vašu výhru a môžete sa tak porovnávať s celým svetom. Veľkou výhodou pre prípadných nových hráčov je, že onedlho v súvislosti s tým, že celé organizované hranie preberá Konami (pôvodne mali na starosti len OCG, ale teraz preberajú aj TCG od predchádzajúceho distribútora UpperDecku) sa bude prechádzať na ich vlastný ratingový systém a tak máte veľkú šancu bojovať o popredné priečky hneď od začiatku, keďže všetci pôjdu tak povediac od nuly.
Spomeniem ešte o aké ceny sa dá hrať na turnajoch. Okrem boostrov (rozširovací balík s kartami) sa dá hrať aj o elektroniku ako napríklad iPody, notebooky a na poslednom finále Čiech a Slovenska vo Fortune sérii boli pre víťaza pripravené vecné ceny v hodnote niekoľko 10000 českých korún, vrátane poukážky na internetový obchod Amazon.
Ešte len tak pre zaujímavosť dodám – na konci tohto mesiaca (jún 2009) sa uskutoční jeden z doteraz najveľkolepejších európskych turnajov aký kedy svet YGO u nás videl. Budú to majstrovstvá Európy v Lille vo Francúzsku. Podľa doterajších informácii sa bude pravdepodobne jednať o to najväčšie podujatie, ktoré sa v súvislosti s YGO na starom kontinente udialo.

Manga a Anime
V úvode som čiastočne načrtol, že YGO vzniklo na základe úspešnej mangy a neskôr anime. V tomto odstavčeku to trochu rozviniem. Ako som už spomínal celé to začalo manga sériou z roku 1996 od Kazuki Takahashiho. Jedná sa o príbeh chlapca menom Yugi Moto (z japonského originálu – Yugi Mutou) plné dobrodružstva a napínavých zápasov. V roku 1998 bola táto séria prevedená do anime podoby. Zaujímavosťou je, že v tejto sérii sa dozvedáme, že pôvod kariet siaha až do starovekého Egypta.
Neskôr nasledovala nemenej úspešná séria GX. Tu sa však presúvame do sveta akadémie duelov, kde sa nový mladý študenti učia umeniu súbojov. Hlavne v prvých sériách je príbeh dosť nezáživný a celá séria má veľa kritikov (medzi nimi aj mňa). Ale v podstate si treba uvedomiť, že je určená o niečo mladšiemu publiku.
No a zatiaľ poslednou sériou, ktorá sa začala vysielať len nedávno je 5D’s séria (skratka odkazuje na 5 legendárnych drakov). Séria je podstatne zaujímavejšia ako GX a oveľa modernejšia (čo sa v niektorých kruhoch tiež stretáva s kritikov). Duely sa presúvajú na pretekárske dráhy a duelisti súperia na motorkách čo môže zaujať obzvlášť tínedžerskú populáciu. Nenechajte sa však zmiasť tým ako absurdne to môže znieť. 5D’s stavia na zaujímavých dueloch a príbehu a určite si medzi fanúšikmi nájde svoje miesto. Navyše do hry po rokoch vniesla nový nádych v podobe nových typov monštier.

Čo si zaobstarať na začiatok
Ak by ste sa tejto hre chceli venovať, budete potrebovať predovšetkým karty. Na Slovensku sú dostupný dvaja predajcovia a to Brloh a Draco. Výhodnejšie ceny však nájdete v českom Čiernom rytierovi. No a na úvod sa zíde kúpiť si nejaký structure deck (dopredu postavený 40 kartový balíček zameraný na určitú taktiku a umožňuje hrať hráčovi prakticky okamžite). Neodporúčam vám moc kupovať starter deck, pretože ten je koncipovaný všeobecne dobré na ňom sú väčšinou len niektoré všeobecné kúzla a pasce.
Pre začiatočníkov v súčasnosti (to je v dobe písania článku) patria k najlepšej voľbe structure decky: The Dark Emperor (zameraný na odstraňovanie súperových kariet mimo hru, čo je taktika, ktorá vie potrápiť viaceré balíky), Zombie World (zombie balíky patria k jedným z najpopulárnejších balíkov a to kvôli svojej sile a rýchlosti), Spellcaster’s Command (najnovší structure deck zameraný na typ monštier – spellcaster). V blízkej budúcnosti (zatiaľ len v Japonsku, ale ku nám by mohol doraziť s oneskorením približne 4 mesiace) bude vydaný celkom zaujímavý structure deck Warrior’s Strike. Ako názov napovedá bude zameraný na bojovníkov. Nech si zvolíte akýkoľvek structure deck, majte na pamäti, že by ste si mali kúpiť minimálne 2 a najlepšie 3 balenia a skombinovať karty v ňom do jedného balíka, pretože všetky structure decky obsahujú dosť zbytočných kariet a tie najsilnejšie naopak obsahujú len v jednom kuse. Okrem spomínaných kariet je v balíku aj návod a pravidlá hry a hracia podložka.
Po kúpe structure deckov si váš balík môžete zlepšiť pomocou kariet z rozširovacích balíkov, tzv. booster packov. Je ich mnoho edícii a každá obsahuje iné karty. Časom ako sa vaša zbierka bude rozrastať budete schopný postaviť si silnejšie balíky založené čisto len na kartách z boostrov

Dôležité odkazy pre začiatočníkov
Okrem odkazov, ktoré som spomínal už vyššie sú tu ešte nejaké, ktoré vám pomôžu v lepšom zorientovaní sa v takej veľkej hre akou YGO nepochybne je.

yugioh.wikia.com
Toto je asi najväčšia databáza informácii ohľadne YGO. Jediný problém, ktorý môže nastať je v angličtine. Stránka je totiž celá v nej. Avšak určite vám pomôže pri orientácii. Je to v podstate wikipédia (stránka je robená tým istým systémom) orientovaná na YGO.
Do pozornosti dávam hlavne odkazy na informáciách o Structure deckoch a Starter deckoch, s ktorými asi budete začínať ako nováčikovia. Inak všímajte si len TCG balíky. OCG je totiž japonská verzia tejto hry, ktorá má dosť často odlišné balíky a s japonskými kartami si v Európe nezahráte, vlastne nikde okrem východnej Ázie

forum.yugioh.sk
Slovenské fórum plné hráčov ochotných poradiť vám. Nájdete tu množstvo informácii napríklad aj o všetkých turnajoch, ktoré sa na Slovensku organizujú. Stránka má aj portál plný informácii.

forum.yugioh.cz
Platí to isté ako o predchádzajúcom odkaze, ibaže teraz sa jedná o trochu väčšiu českú komunitu. Aj táto stránka má portál plný informácii.

www.netrep.net
Oficiálna databáza (vlastne neoficiálna, ale údaje čerpá z oficiálnej a je spravená prehľadnejšie) špeciálnych pravidiel pre jednotlivé karty. Vo svete YGO sú totiž niektoré efekty kariet zložitejšie a môžu nastávať spory pri ich uplatňovaní. Preto ku niektorým kartám existujú aj špeciálne pravidlá, ktoré jednotlivé efekty lepšie popisujú. V prípade nejasností ohľadne efektu niektorej karty odporúčam pozrieť si niečo o nej na tejto stránke.

Oficiálna stránka
V neposlednom rade je tu aj oficiálna stránka YGO, ktorú vám tiež odporúčam pozrieť si.

Verím, že sa už čoskoro s mnohými z vás stretnem na niektorom z turnajov

bax

Note: There is a rating embedded within this post, please visit this post to rate it.

1.) Čínske výrobky sú nekvalitné
Asi najčastejší argument, ktorý počúvam. Iste sú výrobky, ktoré svojou kvalitou sú vysoko podpriemerné. Ale to sú aj niektoré značkové výrobky. Prečo sa preto práve tento mýtus viaže na Čínske výrobky? Pretože väčšina bežného spotrebného tovaru je vyrábaná v Číne. Každá väčšia textilná, elektronická alebo akákoľvek iná firma vyrába svoje výrobky takmer výlučne v Číne. Ak považujeme Čínske výrobky za nekvalitné, prečo to netvrdíme aj o “značkových” výrobkoch? Práve fakt, že aj tie sú vyrábané v Číne často zabúdame spomenúť. Číňania teda majú skúsenosti aj techniku na výrobu kvalitných výrobkov. Veď ich vyškolili zahraničné firmy. Iste niektoré výrobky sú absolútne šmejdy. Ale to je spôsobené tým, že Čínska výroba je extrémne veľká a snaží sa uspokojiť všetky vrstvy obyvateľov od tých najchudobnejších po tých bohatých a tiež ako mnohý z nás sa snažia čo najviac zarobiť. Takže musia šiť aj niečo extrémne lacné (a menej kvalitné). Ale popri tom exportujú aj dosť kvalitného materiálu za neporovnateľne nižšie ceny ako “značkové” veci a v porovnateľnej kvalite. Len treba vedieť čo a kde si kúpiť a nepodliehať tomuto mýtu.

2.) Čo je drahšie je určite aj lepšie…
S touto vetou sa stretávam pomerne často. Či už je to u technických produktov alebo pri oblečení. Je to však skutočne pravda? U tej techniky by sa to aj dalo pochopiť. Iste lepšie a modernejšie technológie sú väčšinou zákonite drahšie. Ale v skutočnosti, aj keď ich cena je vyššia, platíme nehorázne veľa za nálepku konkrétnej značky. Tak isto je to aj s oblečením. Tu však o technológiách nie je moc vhodné hovoriť, pretože technické riešenia pri výrobe “značkových” a čínskych výrobkov sú častokrát totožné. Je skutočne zaujímavé, že cena za zmontovanie / výrobu / ušitie niektorého produktu je povedzme 2€, ale predáva sa za 150€. Za všetko hovorí jeden príklad. Je to výňatok z rozhovoru s jedným predajcom značkového obchodu s textilom (ten rozhovor mi bol prerozprávaný nepriamo, takže nejde o presnú citáciu).
- Najprv dám do predaja tovar za 80€k. To si kúpi vždy zopár “blbcov”. Potom spravím akciu a dám to za 35€. To si už kúpi väčšie množstvo ľudí. No a kusy čo ostanú dám do sezónneho výpredaju po 5 až 10 €.
Odpoveď na otázku či nebude náhodou v strate odpovedal:
- Nie ja ja ich nakupujem… (už si presne nepamätám sumu tak sa ospravedlňujem, ale bola to ani nie polovica z ceny počas sezónnych výpredajov…)
Takže len toľko k tomu. Čínske výrobky stoja pár korún. Ale sú väčšinou totožné. Teda ak človek nie je hlúpy a nekúpi prvú vec na ktorú siahne. Iste aj tu sa nájdu totálne šmejdy ako som spomínal už vyššie. Ale pozorným výberom je možné nákupom v čínskych obchodoch výrazne ušetriť.
Ešte jedna vec, ktorá robí “značkové” produkty výrazne drahšie. A to platí všade – u oblečenia, techniky, potravín, liečiv – proste všade. Cenu nikdy nerobia kvalitnejšie suroviny či precíznejšia práca. Cenu robí reklama. Viete koľko asi stojí Beckham v reklamách na športovú obuv? Alebo Federer, Henry či Woods v reklame na Gillette a podobne? Platíme možno až 80% ceny výrobku na ich odmeny za jednu reklamu

3.) Politika
Tiež dosť častý argument, ktorý tvrdí, že Čína je komunistický štát s tvrdou diktatúrou, ktorý za žiadnu cenu nemôžme podporovať. Realita je však taká, že Čína ide dopredu, Otvára sa svetu. Už dávno tam nie je komunizmus. Je to skôr akýsi divný systém riadeného kapitalizmu. Čo sa týka potláčaniu ľudských práv. Číňania sú diametrálne odlišná mentalita ako Európania. Preto ich netreba vnímať v Európskom kontexte. Samozrejme niekedy sa tam dejú svinstvá. Ale prečo tak veľmi kritizujeme Čínu? Lebo jej sa nemusíme pchať tak do zadku ako Amerike? Stačí si pozrieť čo páchajú niektorý vojaci “svätých a nepoškvrnených západných mocností šíriacich nenásilnou formou všade žiadúcu demokraciu”. Ak navyše chceme ignorovať Čínske výrobky, tak zničme náš televízor, spáľme naše oblečenie, vezmime deťom všetky hračky a poďme bývať do jaskyne. Proste drvivá väčšina výrobkov okolo nás pochádza z Číny. Či už “značkových” alebo neznačkových.

4.) Čínske výrobky sú len lacné kópie originálu
Áno. To je pravda. Sú to kópie “originálu”. Ale podstatne lacnejšie. Niekedy ani tvrdenie, že napríklad na poli elektroniky sú Čínske výrobky často menej funkčné nie je vždy pravdivé. Napríklad istý mobilný telefón má napríklad v “značkovej” verzii klasický displej. Čínska kópia disponuje dotykovým displejom Chýbajú síce určité dátové služby, ale v podstate ja osobne ani jednu z nich nevyužívam na svojom “značkovom” mobile. Alebo som z priamych skúseností čítal o prenosnej hernej konzole, ktorá má všetky dôležité funkcie originálu a je to skvelá a lacnejšia náhrada.

5.) Čínske výrobky sa rýchlo pokazia a nevydržia tak dlho ako “značkové”.
Z vlastnej skúsenosti viem, že to nie je pravda. Mám množstvo Čínskych výrobkov a tiež pomerne veľké množstvo “značkových”. Takže porovnať si to viem. Ak človek vie čo kúpiť (čo som už spomínal vyššie) je možné ušetriť celkom peknú čiastku. Mýtus o tom, že Čínske topánky sa po mesiaci rozpadnú je úplne nesprávny. Buď daný človek nakupoval prvý raz a nemá skúsenosti s rozoznaním nekvalitného šitia na prvý pohľad alebo mal proste smolu. Doma mám inak topánky kúpené v značkovom športovom obchode, ktoré vydržali v 100%-nom stave asi 3 mesiace. Teraz by som si ich asi do spoločnosti alebo na nejaké ihrisko nevzal. Skôr ich využívam už len na turistiku alebo pobyty na záhrade / chate a podobne. Naproti tomu model zakúpený v čínskom obchode mi drží už 6. mesiac v skvelom stave. Je to proste o tom ako nakupujete a či si viete dobre vybrať.

V skratke: dobre, ale aj veľmi zle si môžete vybrať v každom obchode. Či už čínskom alebo “značkovom”. Je len na vás ako nakupujete a vyberáte tovar, ktorý chcete. A je len na vás či chcete dať 200€ alebo 20€ za takmer totožnú vec.

A na úplný záver ešte jedna poznámka – kedysi som videl jeden dokument, kde testovali značkové a neznačkové džínsy. Podrobovali ich tým najťažší skúškam – naťahovaniu, šúchaniu a proste podobné deštrukčné testy. Nakoniec ich dali vedľa seba do výkladu a pýtali sa okoloidúcich, aby z týchto dvoch vybrali, ktorý produkt sa im zdá značkový – drvivá väčšina označila neznačkový produkt, ktorý bol po totožných testoch oveľa menej zničený. Toľko všetko odo mňa.

bax

Kapitola ôsma – Červení

„Poď. Tadiaľto. Jedine tu môže byť.“
Čo to má znamenať? Úplne som zabudol. Som tu v utajení. Nemôžu ma chytiť. Táto udalosť ma natoľko šokovala, že som prestal byť ostražitý a zabudol som počúvať kroky a sledovať čas. Určite som tu strávil niekoľko drahocenných minút, počas ktorých som sa už dávno mohol vrátiť do izby. No teraz sa tu blížia dvaja ľudia. Jeden má ťažký krok. Zrejme nejaký silný ošetrovateľ. Druhý krok je ľahký akoby patril niekomu nízkemu alebo najskôr nejakej sestre. Už sú na tejto chodbe. Tu ma nájdu. Neukryjem sa a kebyže sa snažím ujsť uvidia ma a len sa stanem podozriví. Najlepšie bude ostať tu a neklásť odpor. Možno ma niekto vypočuje.
„Tieto dvere som určite zatvárala.“
„Samozrejme. Že mi to nenapadlo skôr. Však sa vkuse snažil za ním dostať. Určite je dnu.“
Tak a je to tu. Našli ma. Počujem ako sa pomaly otvárajú dvere. Budem hlavný podozrivý. Viem si živo predstaviť to obvinenie – blázon zabil ďalšieho človeka. Už sa odtiaľto nikdy nedostanem. Navždy budem v kazajke bez povolených vychádzok. Ani do tej blbej spoločenskej miestnosti sa už nikdy nedostanem. Prečo som ako debil utekal?
„Čo sa tu sakra stalo? Ty sviňa jedna! Tvoj parťák ti nestačil?“
A už sa ku mne hnal ten obrovský ošetrovateľ. Ani sa poriadne nepoobzeral po izbe. Kopol ma do brucha. Spadol som na zem a zvíjal sa od bolesti. Na zemi ma poriadne kopol ešte aspoň tri krát. Z toho aspoň raz do hlavy. Z nosa mi vytekala teplá tekutina. Zrejme krv. Cítil som ju aj v ústach a tak som ju vypľul.
„Počkaj. Nechaj ho. Má predsa kazajku. A pozri Rony má prerezané žili. To nemohol byť on.“
„A čím si ich dokelu prerezal? Počula si azda, že by z jedálne alebo odniekiaľ zmizol nejaký nôž alebo iný podobne ostrý predmet? Možno mu ich prehrýzol.“
„A ako asi? Zdajú sa ti jeho rany ako od zubov?“
Túto vetu som vyslovil náležite drzo a s hnevom. Hnev vo mne totiž dosť kypel. Ako si dovolil ma dokopať skôr ako by sa presvedčil čo sa tu vlastne stalo? Ale možno bol šťastný z toho, že si ma konečne mohol podať.
„Čo papuľuješ? Pýtal som sa ťa dačo?“
A náležite ma kopol ešte raz. Dal si záležať nech sa trafí do slabín. Našťastie som mal jednu nohu o niečo vpredu rovno v ceste jeho kopu a tak sa trafil len tam. Aj tak to však dosť bolelo.
„Už ho nechaj. Radšej ho odveď do izby.“
Dozorca uposlúchol. Zdrapil ma za golier a vliekol ma. Nevládal som vstať a tak mi jednu vlepil a okríkol ma pokrikom vstávaj. Nečakal však kým sa postavím sám, ale schytil ma opäť za golier kazajky a zdvihol ma ako mačka zdvíha svoje mladé. Postavil som sa na nohy a on ma ďalej vliekol. Snažil som sa udržať rovnováhu, ale všetko ma bolelo. Neudržal som tento nápor bolesti a klesol som pod ťarchou posledných udalostí. Dozorca mi uštedril štipľavú facku, no potom ešte chvíľku počkal kým načerpám aspoň nejaké sily, ale už za pár okamihov ma zase vliekol ďalej a nakoniec som sa dotackal až do izby. Tam ma zavrel.
Prešlo niekoľko minút, prežitých v bolesti. Neviem vám však povedať koľko. Ako plynie čas bolo to posledné čo by ma napadlo sledovať. Krv mi už tak netiekla no cítil som ako postupne schne na pokožke. Bolo to nepríjemné. Dnu vošli dvaja policajti. Moji bývalí kolegovia. No zjavne neprišli preto, aby sa priateľsky porozprávali o starých časoch. Vyzerali dosť nahnevane. Zjavne ma mali za vraha. Ktovie čo im narozprával ten ošetrovateľ, kým sem prišli. Určite si to vychutnal a opísal ma ako beštiálneho a šialeného sériového vraha, ktorý práve zabil svoju ďalšiu obeť. Hneď ako vošli sa ma začal jeden z nich podráždene vypytovať.
„Čo sa v tej miestnosti stalo?“
„Neviem.“
„ČO SA TAM STALO?“
Teraz to povedal skutočne podráždene. Až vražedne. Ale čo mu mám povedať? Ja fakt neviem. Prišiel som tam až keď bolo po všetkom. Však tam mali kamery. Prečo sa ma pýtajú. Kamery! Jasné! Prečo ma to napadlo až teraz?
„Pozrite sa na záznam kamier. Ja fakt neviem.“
„Kamerový systém vypadol. A ty si bol jediný na mieste činu, kde sa nenašiel žiadny nôž. Ostatný chovanci boli zavretý vo svojich izbách a ani žiadny personál v tej dobe nebol v okolí. Cez vrátnicu tiež neprešla žiadna podozrivá návšteva, vlastne dnes nik tadiaľ neprešiel okrem personálu. A aby nebolo toho dosť, tak ani mreže na nijakých oknách v areáli nie sú poškodené. Proste si jediný, kto mohol byť v tej izbe a niečo vidieť alebo urobiť. A vieš čo si myslím? Určite si ho prinútil k samovražde! Prepašoval si k nemu nejaký nôž, ktorý si zobral počas svojho nedávneho nočného výletu. Si prekvapený? Áno, mi o ňom vieme. No a ten nôž si mal najskôr z kuchyne. Tam totiž nemajú zrátané kuchynské nože. Zrátavajú iba tie príborové pred a po jedle. Síce je kuchyňa na noc zamknutá, ale skúsenému človeku ako ty by taký zámok iste nerobilo problém otvoriť. No a potom si ho s tým nožom buď sám podrezal, keď bol omámený nejakými liekmi a naaranžoval si to ako samovraždu alebo si ho donútil takýto ohavný čin spáchať, prípadne si sa len nečinne pozeral ako sa sám márni. Potom si ale rovnako vinný, aj keď len nepriamo! Potom si sa noža nejako zbavil a šiel si asi ešte upratať po sebe nejaké stopy. A to bola osudná chyba. V tom ťa totiž pristihli. Čo teda skutočne skrývaš v tej svojej hlave? Tí červení ťa už úplne ovládajú. Keď si pomyslím, že si bol kedysi môj vzor…“
Zamyslel sa. Nečakal som kým spustí ďalšiu spŕšku svojich chorobomyseľných teórii, áno chorobomyseľných – to on by tu mal byť zavretý. Veď predsa som mal celý čas kazajku. Nuž teda nečakal som na ten prúd týchto nezmyslov a radšej som sám reagoval, snažiac sa opäť zabojovať s pravdou, ktorej asi nechceli veriť.
„Nič neskrývam. Prišiel som tam až potom. Fakt neviem čo sa stalo. A navyše tá vaša teória má vážne trhliny. Ak ste si nevšimli mám na sebe zvieraciu kazajku a aj vtedy som ju mal.“
„No možno si mal kazajku, ale to ti máme akože skutočne veriť, že si prišiel až po tom všetkom a nič si nevidel? A možno si si kazajku dal nejakým spôsobom dole. Ako kúzelník. Oni to vedia dosť ľahko.“
„Áno. Je to totiž pravda. Naozaj neviem čo sa stalo. Skutočne som prišiel až potom. A čo sa týka kazajky, tak je nie som žiadny kúzelník.“
„A čo si tam vlastne hľadal ak nie ďalšiu obeť svojho vyčíňania?“
„Chcel som sa s ním porozprávať.“
„Tak teda porozprávať. No prosím. Že ma to nenapadlo. A o čom takom si sa s ním chcel rozprávať?“
Snažil som sa nevšímať si jeho teraz už silne ironický tón hlasu.
„Vedel niečo o červených.“
Druhý policajt ku mne pristúpil a dal mi veľmi silnú a štipľavú facku a začal aj on skúšať na mne svoje rečnícke znalosti.
„Zasa tí tvoji červení? Už kvôli nim zomrel Lynch. Ty jeden psychopat. A teraz tento ďalší. Chcem počuť pravdu. Čo sa tam stalo?“
„Červení existujú. Zrejme zabili aj jeho, lebo o nich vedel priveľa. Určite vedel niečo, čo som sa nemal dozvedieť. Preto umrel.“
„Podľa mňa si ho úplne pobláznil ty! Bol už dosť šialený aj bez tvojich kecov. No tie tvoje výmysly ho dostali do nejakého záchvatu úzkosti. Dostal panický strach z tvojich červených. Potom navyše dostal od teba aj nôž, ktorý si mal určite niekde skrytý a takto to dopadlo. Alebo si ho možno sám takto kruto zabil. Kto vie. Možno si predsa len ako Houdini. Ak nie si priamo vinný, tak minimálne tými svojimi rečami si ho zabil!“
„Už ma prestaňte všetci zo všetkého obviňovať. To s Lynchom bola nehoda. Alebo skôr nejaká pasca, ktorú na mňa uskutočnili tí červení. A s Ronyho smrťou už nemám vonkoncom nič spoločné. Za toto môžu len a len červení. Chcú ma nejakým spôsobom úplne zdiskreditovať, lebo viem o nich priveľa.“
Po tejto mojej reakcii sa k slovu znovu dostal prvý policajt. Bolo na ňom vidieť, že on už svoju pravdu pozná, aj keď veľmi chabú, bez opory v dôkazoch a navyše totálne absurdnú a už sa viac o ničom baviť nechce.
„Dosť už! Podľa mňa si vrah. Neviem prečo ti takto preplo. Ako som vravel, bol si môj vzor. Kedysi. Veď si predsa bol jeden z najlepších policajtov. No teraz sa hanbím za to, že som ťa kedysi obdivoval. Bol si nezodpovedný. Veril si svojim fiktívnym predstavám a kvôli tomu už umreli dvaja ľudia. Máš šťastie, že teraz sú dôkazy na tvojej strane a pravdepodobne ti nič nedokážeme. No postarám sa, aby si už nemohol nikomu ublížiť. Ani skutkami, ani svojimi rečami. Túto izbu už neopustíš. Nikdy.“
Obaja vstali a odišli. Tento výsluch vôbec neznel ako vypočúvanie svedka. Títo dvaja moji bývalí kolegovia sa prišili na mne iba vyvŕšiť. Nechceli sa nič dozvedieť. Mali svoju pravdu, o ktorej sú stopercentne presvedčení a asi len dúfali, že ma vyprovokujú k nejakému priznaniu, ktoré by ich verziu „pravdy“ potvrdilo, alebo že si azda nájdu dôvod na to, aby mi uštedril pár úderov ako ten ošetrovateľ. Nakoniec im to až tak úspešne nevyšlo. Teda vôbec im to nevyšlo, lebo som sa nevyprovokoval ani k priznaniu niečoho čo nie je pravda a mohol by som to neskôr ľutovať a ani som sa nevyprovokoval k otvorenému ataku. Ale už sú našťastie preč. Budem mať konečne kľud?
Pri tom všetkom som zabudol, ako asi strašne vyzerám. Mám najskôr rozbitý nos a skrvavenú tvár. Musí to vyzerať strašne a hrozivo. Chcel som sa postaviť a skúsiť zavolať na sestru, nech mi pomôže sa umyť, ale doľahla na mňa snáď váha celého sveta. Bolesť, na ktorú som počas tej chvíľky s policajtmi zabudol, bola náhle späť. Zvalil som sa do rohu a zaspal som.
Na tvári som pocítil niečo vlhké. Otvoril som oči a uvidel som tú nádhernú sestru, ako mi utiera krv na tvári.
„Pravdepodobne ste z toho všetkého dosť vyčerpaný. Už som skončila. Myslela som, že sa dnes už nepreberiete. Kľudne spite ďalej. Ja už odchádzam.“
Skutočne odišla a ja som poslúchol a opäť som zaspal. Bol som strašne unavený z dnešného dňa.
No len čo som na chvíľu zavrel oči, zrazu sa všetko okolo mňa začalo farbiť do červena. Začalo to tmavými odtieňmi a postupne sa červená zjasňovala. Nakoniec bola celá miestnosť sfarbená do jasnej červenej. A ja som si spomenul na nápisy v Ronovej izbe. Vraj si dnes po mňa prídu. A skutočne prišli.
Dvere sa roztvorili a v nich stáli obrysy dvoch postáv. Celé boli zahalené v červenom a postupne sa približovali ku mne. Bude už koniec? Skončím ako Rony a Lynch? Počkať. Niečo mi je na týchto dvoch známe. Len si neviem spomenúť čo. No ako sa blížili krok po kroku, tým viac som si bol istý, že ich poznám.
Trvalo to celú večnosť, kým sa ku mne priblížili a keď už boli na dosah, zrazu som zistil odkiaľ ich poznám. Bol to Lynch s Ronym. Prečo sú tu ale v červenom? Vari sú po smrti nejaký služobníci v pekle a zjavili sa tu ako duchovia? Alebo ešte horšie. Azda patria k červeným? Aj ich smrť bola určite len naaranžovaná, aby ma zničili za to, že som ich odhalil. Čo so mnou len bude?
Lynch ma obišiel a priblížil sa ku mne zozadu a pevne ma schytil. V tomto okamihu mi ani nenapadlo, že by som mohol vzdorovať. Jednak to bolo celé rýchle a navyše som bol so svojím ďalším osudom, ktorý mal pravdepodobne nasledovať, zmierený. Rony pomaly vytiahol nôž. Presne taký ako používajú v kuchyni a priložil mi ho ku krku.
„Vieš toho priveľa priateľ. Ako som sa ti snažil odkázať vo svojej izbe – dnes si po teba prídu. Dúfam, že si pripravený a so všetkým zmierený.“
„Som.“
Vzdychol som potichu a Rony pomaly rozrezal moju kožu na krku v mieste, kde preteká krčná tepna. Nevytryskla však ani jedna kvapka krvi a nepocítil som ani tú najmenšiu bolesť. Všetko zrazu zmizlo a ja som sa prebudil celý zapotení vo svojej izbe.
Aké potešenie z toho, že ešte žijem. Zhlboka dýcham. Užívam si každý nádych a výdych a premýšľam o mnohých veciach. Zrazu ma ale strašne striaslo. Niečo tu nesedí. Svieti mi tu svetlo. Respektíve osvetľuje túto izbu ako jemný svit mesiaca. No ale toto nie je nič prirodzené. Je to veľmi tmavá červená. Takmer by človek povedal, že splýva s tou čiernou tmou. A asi aj preto som si to svetlo spočiatku nevšimol. Ale skutočne je tu prítomné a už to vnímam postupne naplno s každou ďalšou sekundou, ktorou si moje oči privykajú na túto červenú temnotu.
Čo to môže byť? Dúfam, že nie ďalší sen. Ale toto je úplne iná červená. Tá ktorú som videl vždy doteraz bola sýta. Toto je ale asi ten najtmavší odtieň červenej aký som kedy videl. A možno steny mojej izby z vonku osvetľuje práve taká silná všetkým prenikajúca červená žiara, ale steny sú tu také široké a nepriepustné, že sa na druhú stranu dostane len takýto slabý lúč navodzujúci atmosféru temnej červenej.
A načo sa ja vlastne zaťažujem? Veď sa predsa ten odtieň nijako nemení. Bude to len planý poplach. Možno tu je také svetlo stále, ale len teraz som si ho uvedomil ovplyvnený tým zvláštnym snom. Zbytočne sa asi strachujem, že sa niečo stane. Kľud. Musím navodiť kľud. Nádych. Výdych. Raz. Dva. Fúúú. A zase spať.
Ale do kelu. Nemôžem. Nedá sa. To svetlo ma znervózňuje až príliš. Počkať. Ten odtieň zjasnel? Tak zjasnel? Alebo šaliem? Čo sa to deje? A zas je o niečo svetlejší. Vlastne nie. Iba sa mi to zdá. Alebo áno? Do riti. Musím spať. Nemôžem sa nad všetkým takto zaťažovať. Fúúú. Už som hádam kľudný. Ešte raz. Nádych a výdych a kľud.
Skúsim sa prevaliť bližšie ku stene. Nech to červené svetlo nemusím vidieť. Hneď je to le… ČO ZAS!!! To svetlo mi svieti rovno do očí aj z tejto strany. Ale to nie je možné. Hlavu mám takmer napučenú na stenu a proste nie je žiadny spôsob ako by mi mohlo to svetlo svietiť rovno do očí aj z tejto strany. Som už veľmi nahnevaný. Musím s tým niečo robiť. Zobudím celý ústav, kým s tým niekto nedá niečo do poriadku. Prudko stávam. Som odhodlaný vylomiť dvere ak nebude personál reagovať.
Len čo som vstal, rovno do očí mi prudko zasvietilo jasné červené svetlo. Zatackal som sa a spadol som späť do rohu izby. Oči si musím zakrývať rukou no aj tak mi cez ňu presvitá ten hnusný červený plameň. Čo sa to deje? Toto už nie je to tmavé, takmer nepozorovateľné, červené svetlo. Počujem kroky vo svojej izbe ale nikoho nevidím. To svetlo ma úplne oslepuje, ale viem, že sú tu. Cítim to a počujem to. Len to nevidím. Cítim ako sa nado mnou ktosi skláňa. Cítim bodnutie na mojom krku. Stále však nič nevidím. Čo to má znamenať? Cítim teplo v mieste vpichu, akoby sa mi tam rozlievala príjemne letne teplá tekutina. Bola to zrejme ihla. Cítim ako ju ten niekto vyťahuje spod mojej kože a počujem kroky. Asi odstúpil odo mňa.
„Roztok je už v ňom. Počkaj chvíľu kým začne pôsobiť a prejdeme na fázu B prechodu na druhú stranu.“
Chcem sa spýtať čo sa deje? Aká fáza B? Aká druhá strana? Ale nemôžem. Som akoby paralyzovaný. Asi tou tekutinou.
„Jasné. Myslíš, že už to bude?“
„Vyzerá to tak, ale radšej ešte počkaj. Ak by nastali vedľajšie účinky roztoku po prirýchlom začatí fázy B, tak nás On zabije.“
Aký On? Čo to má akože znamenať? Vedľajšie účinky? Čo to do mňa napumpovali? Stále som paralyzovaný. Prečo? Práve keď mám toľko otázok, na ktoré mi môžu títo odpovedať. Skôr než ma asi… Než ma… Zabijú… Možno prechod na druhú stranu je len obrazné pomenovanie môjho zabitia.
„Myslím, že už môžeme začať.“
„Súhlasím.“
Opäť ku mne jeden z nich pristúpil. Teraz ale cítim ako ma trochu posunul, postavil sa za mňa. Telo mám však priveľmi ochabnuté. Nič necítim a už ani nevnímam. To svetlo je príliš silné. A tie drogy alebo čo to do mňa napchali ma tiež oslabili. Akoby sa dotýkal niekoho cudzieho. Ale pritom som to ja. Ten niekto za mnou si čupol a priložil mi nejakú fľaštičku pred nos. Snažím sa reflexívne odvrátiť tvár, ale nejde to. Už vôbec nemôžem ovládať svoje telo. Som cudzinec vo vlastnom tele.
„Vdýchni. Nevzpieraj sa.“
Vdýchol som. Akoby automaticky. Vôbec som nechcel, ale aj tak som vdýchol. Akoby za mňa rozhodol ten za mnou a nie ja. Akoby som po tej droge bol len robot, ktorý plní rozkazy pána. Bol to nejaký prášok. Už ale definitívne strácam aj posledné známky nejakého citu. Akoby som odchádzal z tohto sveta. Už ani to červené svetlo nie je také prudké. Vlastne už nevidím žiadne svetlo. Necítim nič. Nevidím nič. Nevnímam nič. Som nič.

bax

To by malo byť z mojej strany všetko. Ak som teda na nič nezabudol a ja dúfam, že nie

bax

Winter
I love winter. It is nice white season. But I smell problem with it. There was no white sparkling for years. Everything what my artistic eye could see is a lot of black or brown noisome mash. And when some white beauty is shown in the nature, it is change to yellow in a minute by some stupid dog. You can see this paradox too, that the best friend of us destroys what we love. This bad system which rules this item fogging my loving soul.

Zima (preklad)
Milujem zimu. To pekné biele obdobie. Ale cítim tu problém. Už roky tu nebolo žiadne biele ligotanie. Všetko čo moje umelecké oko môže vidieť je veľa čiernej alebo hnedej hnusnej kaše. A keď sa nejaká biela nádhera zjaví v prírode, zmení sa v žltú v minúte vďaka nejakému sprostému psovi. Tiež môžeš vidieť ten paradox, že náš najlepší priateľ ničí čo milujeme. Tento zlý systém, ktorý riadi túto záležitosť, zahmlieva moju milujúcu dušu.

To je všetko, takže dúfam, že sa vám tento môj krátky úlet páčil

bax

Kapitola siedma – Rony

Som rozhodnutý. Musím sa s Ronym zajtra stretnúť. Musím zistiť viac. Som vyšetrovateľ, tak hádam ešte viem odhadnúť kedy si človek len vymýšľa a vodí ma za nos a kedy hovorí pravdu. Len ho musím vyspovedať podrobnejšie. Keby som len nemusel čakať do zajtra. Keby sa to tak dalo urobiť ešte túto noc. Ale z tejto izby sa len tak nedostanem. Hnusné čakanie. Som tak strašne nervózny. Pri tomto mi vždy pomáhalo pukanie prstov. Ale ako nimi pukať, keď sú v kazajke? Určite ani nezaspím. Aj keď by som rád. Ale hlava mi ide od toho strašného víru myšlienok prasknúť. Už možno zajtra budem bližšie rozriešeniu tejto záhady.
Stop! Musím prestať rozmýšľať. Musím spať. Choďte preč všetky myšlienky! Vypadnite! Doprajte mi jednu kľudnú noc! Počujete! Do kelu! Nič nepomáha. Musím zaspať. Potrebujem energiu. Nádych – výdych – nádych – výdych. Som kľudnejší, ale aj tak to ešte nestačí. Musím prestať premýšľať úplne. Tri… Dva… Jedna… Teraz!
Konečne ráno. To bola kľudná noc. Bezsenná. Takže ma nič nerušilo. Žiadna nočná mora. Tie ma od tej osudnej noci trápia skoro stále. Ale teraz nič. Kiežby to tak už bolo stále. Zobudilo ma až vŕzganie dverí, keď mi jedna zo sestier ráno doniesla raňajky. Zjedol som ich a netrpezlivo čakal na obed a potom na vychádzky. Bolo to na nevydržanie, ale nakoniec som sa dočkal. No strážnik ma odprevadil až do spoločenskej miestnosti. Akoby som inde nebol vítaný. Sadol som si tu teda na chvíľu.
Oproti mne sedel nejaký divný pacient. Vlastne tu je každý divný. A koniec koncov som divný aj ja. Minimálne tým, že tu asi ani nezapadám. Aspoň z môjho pohľadu. A možno sa ja zdám divný práve tomu oproti. Aj keď ťažko povedať či ma vôbec vníma. Síce sa na mňa uprene pozerá, ale ten jeho pohľad je neprítomný. Akoby hľadel za mňa. Akoby som tu ani nestál. Akoby som bol priesvitný. Len kus skla, cez ktoré sa pozerá. Ako keď niekto hľadí cez vitrínu výkladu na najnovšiu módnu či technickú novinku, ktorú si však nemôže dovoliť zaplatiť a tak o nej celý čas len sníva a je rád každému takémuto blízkemu pohľadu, aj keď len cez sklennú zábranu. Otáčam sa, či náhodou neuvidím niečo, na čo by azda mohol hľadieť. Ale nič len biela holá stena. Ten jeho pohľad ma už skutočne začína desiť. Som nervózny. Ale niečo mi na ňom nesedí. A jasné. Na to ako je zahľadený niekde na neznámu vec, až príliš citlivo objíma malého plyšového macka v rukách. Túli si ho ako malý chlapec. Ale viac by sa hodilo, keby sa na neho aj díval. Takto to vyzerá akoby hlava nepatrila ku zvyšku tela. Som ešte viac nervózny. Musím odtiaľto okamžite vypadnúť.
Vstal som a pri tom som sa zámerne vyhýbal pohľadu na toho chlapíka. Rýchlo odchádzam z tejto pochmúrnej spoločenskej miestnosti. Zvláštne, že ju volajú spoločenská, pretože mne sa zdá absolútne nespoločenská. Nedeje sa tu žiadna aktivita, ktorá by niečím pripomínala spoločnosť. Každý je tu sám aj keď sú všetci pri sebe. Alebo možno je to skutočný obraz spoločnosti a preto má aj ten názov. Veď predsa aj tam vonku za múrmi tohto strašného miesta je každý sám, aj keď žije v obrovskej spoločnosti. Všetci sú si cudzí napriek tomu, že spolu trávia toľko času. Čím viac slobody a voľnosti nám dávajú, tým viac sa uzatvárame do seba a staráme sa len o vlastné dobro a kašleme na druhých. Keď tak nad tým rozmýšľam, tak mi napadá, že všetci hľadíme na tých druhých, akoby boli za sklom.
Vychádzam von a chystám sa ísť konečne za Ronym. Potrebujem zistiť čo vie. Avšak len pár metrov za východom zo spoločenskej miestnosti, keď som akurát odbočoval na vedľajšiu chodbu ma niekto pevne schytil za rameno. Reflexívne som sa rýchlo otočil a bol by som možno aj napadol toho neznámeho, keďže v bežnom živote by som to bral ako útočné gesto, ale tu mi to kazajka nedovolí. A je to aj dobre. Nebol to žiaden psychopat, ktorý by ma azda chcel napadnúť. Bol to strážnik. Vyzeral nahnevane. Dosť hlasno na mňa prehovoril.
„Čo robíš mimo spoločenskej miestnosti?“
„Prechádzam sa. Je čas vychádzok.“
„Pre teba to neplatí. Okamžite sa vráť dnu!“
Začal na mňa teraz už dosť kričať.
„Čo som vám urobil?“
Bol som už aj ja dostatočne nervózny. Ale ešte som sa ovládal.
„Včera sme kvôli tebe mali pekný poplach. Ako si sa sakra dostal z izby? Buď rád, že máš vôbec povolený pobyt v spoločenskej miestnosti!“
„Z izby? Celú noc som v nej spal!“
Čo to dokelu na mňa hrajú? Veď som skutočne nikde nebol. Nechápem.
„Zmizol si z kamier vo svojej izbe asi na 10 minút. Všetci sme utekali do izby, no keď sme tam dorazili, ty si už bol dnu a dvere boli odomknuté.“
„Prečo si to do kelu asi nepamätám?“
„Neviem. Blázni sú divný. Zrazu si tam kľudne spal. A to ma ešte viac irituje!“
Hovoril to skutočne hlasno a nahnevane. Aj ja začínam byť dosť naštvaný!
„Nie som blázon!“
„Okamžite choď do tej prekliatej spoločenskej miestnosti!“
„NIE!“
Neovládol som sa. A ďalšia chyba. Schmatol ma a doslova ma hodil do tej miestnosti. Ani jeden z bláznov tam sa však na mňa nepozrel. Zjavne to nikoho nezaujímalo. A zjavne to nikoho nepohoršilo. Alebo to jednoducho nikto z nich, omámených liekmi alebo ukrytých vo svojich svetoch, nebol schopný zachytiť svojimi zmyslami. Len jeden sa na mňa pozeral. Ten blázon čo si žmolil v ruke macka. Ale zas akoby nehľadel na mňa. Zas sa pozeral za mňa. Ale zas tak, akoby jeho pohľad smeroval cez moje vnútro. Ako keby mnou prechádzalo množstvo duchov. Prízrakov bez tela. Taký divný pocit. Už to dlhšie nevydržím. Z počiatočného strachu pomaly do mňa vstupoval čoraz väčší hnev.
Ten blázon na mňa snáď čumí ešte prenikavejšie. Hnev ma už úplne ovládol. Ten strážnik to začal a tento divný blázon s jeho hnusným pohľadom to dorazil. Vstal som a nerozmýšľam nad tým čo robím. Pribehol som k tomu hnusnému debilovi a rozkričal som sa na neho. Už som viac nedokázal ovládať svoj hnev.
„TY IMBECIL KAM TO HĽADÍŠ???“
No žiadnej odpovede som sa nedočkal. Vylepil som mu. Spadol zo stoličky ako vrece zemiakov. A on ležal na zemi presne tak, akoby sedel na stoličke. Pohľad mal zasa kdesi mimo. Hľadel na nejaký bod na koberci. A plyšového macka si stále žmolil. Vytrhol som mu ho z ruky a hodil na zem. Hnev mi pulzuje v každej žilke. Neznášam to tu.
Nemal som to však robiť. Ďalšia chyba, ktorej som sa dnes dopustil. Ten maniak zrazu vstal. Pohľad už nemal neurčitý. Hľadel priamo na mňa. Už nehľadel pohľadom prenikajúcim cezo mňa kdesi do pozadia. Teraz hľadel pohľadom prenikajúcim priamo do môjho vnútra. Teraz takto vystretý bol o hlavu vyšší. Hnev bol okamžite preč. Vystriedal ho strach. Vyzerá ako nejaký zombie, ktorý sa ma chystá zabiť a vycucať môj mozog nosnou dierkou. Bol mŕtvolne šedý a mal kamenný výraz v tvári. Zrazu sa však rozkričal. Stále mal ten kamenný výraz, akurát ústa mal roztvorené na maximum a vydával cez ne strašný zvuk ako by pískala píšťala alebo nejaká siréna. Hnusný škriekavý zvuk o veľmi vysokej tónine. Akoby ten hlas nepatril k telu. Išlo mi uši roztrhnúť. Ten zvuk zrazu upútal všetkých bláznov v miestnosti. Všetci boli zrazu otočený na nás. Aj keď ťažko povedať, či aj niečo vnímajú a či si dostatočne dobre vedia vyložiť túto situáciu.
Čoskoro táto scéna prilákala aj strážcov. Ten, s ktorým som mal pred chvíľou ten milý rozhovor nečakal na vysvetlenie o tom čo sa stalo a hneď ma schmatol za golier pod krk a viedol ma von. Vyviedol ma z miestnosti a keď zabuchol dvere rozkričal sa na mňa, ale pritom ma stále vliekol. Vedel som presne kam. Do mojej izby.
„Ty sviňa! Zas robíš problémy? Buzerant všivavý! Ak chceš robiť problémy mal si si nájsť ústav, kde ti to budú tolerovať. Jackie robil vďaka tej hračke obrovské pokroky. Má ťažké depresie a ty si jeho celú liečbu skazil. Ja ti teraz za to osladím tú tvoju. To si píš.“
Hodil ma do mojej izby a zabuchol dvere. Po chvíľke prišiel aj so sestrou, ktorá držala v ruke plienky. Strážnik na mňa opäť prehovoril. Teraz už nekričal, ale hlas mal stále trochu hlasnejší a nervóznejší ako normálne. Jasne dával najavo vážnosť veci a to, že je na mňa pekne nahnevaný.
„Tak a tu máš nejaké plienky. Sestra ti ich teraz oblečie a bude ti ich meniť pred obedom. To aby sme ťa museli navštevovať čo najmenej.“
Teraz už pokračoval trochu posmešne.
„Už sa z tejto izby nedostaneš. Budeš tu ako na samotke. A najbližší týždeň sa môžeš rozlúčiť s raňajkami a večerou. Doktor je síce proti takým radikálnym metódam, ale u teba spravíme výnimku. Možno sa tak naučíš ako sa správny človek má chovať.“
„Myslel som, že ma tu dali namiesto väzenia.“
„Mohol si sa tu mať dobre. Ale takéto problémové a násilné typy musíme napraviť tiež. Aj na to sa špecializujeme. Možno ti vybavím aj nejaké elektrošoky.“
Pri tej poslednej poznámke sa krátko rozosmial. Sestra mi počas tohto rozhovoru navliekla plienky a potom odišla von spolu so strážnikom. Až po ich odchode som si uvedomil, že to bola tá milá pekná sestra čo mi tu raz doniesla jesť. Teraz však vyzerala úplne vážne. Asi preto som ju nespoznal.
Ako som to len dopadol? Horšie ako vo väzení. Jedlo len raz denne a okrem toho kŕmenia sestričkou nemám s nikým kontakt. Nosím plienky ako nejaké decko a nemôžem sa kvôli kazajke ani poriadne poškriabať, keď ma niečo svrbí. A to si ľudia myslia, že väzenia sú strašné, ale na toto ani zďaleka nemajú. Ako tu prežijem zvyšok života?
Neviem čo mám robiť. Nudím sa tu. Nemám v tejto izbe nič. Len tie hnusné kamery čo sledujú všetko čo robím. Musím vykonávať potrebu do plienok a čo je ešte horšie aj niekoľkokrát do jednej. Menia mi ju raz za dvadsaťštyri hodín. Podľa toho viem, že ubehli dva dni. Spolu s novou plienkou sestra prinesie jedlo. Na chvíľu ma uvoľní zo zovretia kazajky, nech sa môžem najesť a po pol hodine príde po tanier a kazajku znovu utiahne. Strašne jednotvárne je tu všetko. Nenávidím to tu. Tie dva dni trvali ako dvadsať rokov. Neviem ako si tú dobu skrátiť alebo ako sa zabaviť. Len tu tak pochodujem do jedného kolečka okolo izby. Ale väčšinou ma to unudí ešte viac ako sedenie. Spať takmer nemôžem. Čo sa dalo, to som už prespal. Proste mám až príliš energie.
Ale aspoň mám čas na rozmýšľanie. Uvažujem dlho a o veľa veciach. Od somarín až po jednu vec. Áno a o tej jednej veci rozmýšľam asi najviac. O červených. Ale aj na Lyncha a na tú osudnú noc myslím dosť často. Ale teraz je prioritné dokázať moju nevinu. Ale ako, keď som zavretý v tejto malilinkej izbe? Neostáva mi nič len čakať a nudiť sa. Keby som bol aspoň blázon a mal by som nejaký svoj vlastný svet, ako to my duševne zdraví voláme. Nejakú svoju realitu, v ktorej by som žil, aby som sa tak nenudil. Ale ja som normálny. Ja tu nepatrím. A preto musím žiť takto v utrpení ničnerobenia. Som odsúdený unudiť sa na smrť. Neviem vôbec ako by som mohol dokázať prežiť ďalší deň. Trest smrti sa mi teraz javí ako vykúpenie. Ako závidím tým, ktorých takto odsúdia. Pre nich je to koniec trápenia. To nie je trest. Je to vykúpenie. Aj keď čo asi takých ľudí čaká na onom svete? Kto vie. Rozhodne toto by si zaslúžili viac ako nejaký trest smrti.
Prešli nakoniec aj ďalšie štyri dni. Sestra, ktorá mi dnes doniesla obed bola tá mladá, ktorú som si tu celkom obľúbil, aj keď pri mne nebola moc často. Ale keď už prišla, skoro vždy sa na mňa usmievala a jej úsmev ma hrial a dodával mi silu. Teraz pri odchode, keď mi znovu upevňovala kazajku, aj niečo povedala. Mala nádherný hlas.
„Vyzerá to, že doktor vás už zajtra pustí na vychádzky. Ale ešte nič nie je isté, takže sa netešte. Nemá rád takéto tvrdé tresty. Je za progresívne metódy liečby, ako to on nazýva.“
Ako by som sa mohol netešiť z takejto informácie? Ja sa proste musím radovať. Aj keby to bol len falošný poplach, tak mi aspoň na chvíľu táto informácia zdvihla náladu. Vytrhla ma z beznádeje a nudy. Teraz všetko vyzerá jasnejšie. Ďalších dvadsaťštyri hodín aspoň môžem dúfať. Nemusím sa zaoberať ťažkými myšlienkami.
Navyše toto všetko znamená, že sa už možno zajtra stretnem s Lynchom. Počujem však z chodby rýchli beh. Niekto vtrhol do izby. Je to jeden z ošetrovateľov. Skoro zrazil sestru, ktorá bola už takmer pri dverách. No včas si ju všimol a zastavil. Tohto ošetrovateľa som však ešte nevidel. Je dosť nízky, ale za to vyzerá byť veľmi silný. Vedel by potrápiť nejedného bitkára počas nejakého zápasu.
„Sestra, potrebujeme Vás v izbe štyridsaťtri. Pacient má silný záchvat. Ponáhľajte sa.“
A tak rýchlo ako prišiel aj odišiel. Sestra sa rozbehla za ním a v tej rýchlosti len pribuchla dvere a utekala zrejme na štyridsaťtrojku. Na moje šťastie sa nepresvedčila či sa dvere aj skutočne zabuchli. Dvere sa totiž len privreli, ale stále sa dali otvoriť aj z mojej strany izby.
Načo čakať do zajtra, aby som sa mohol porozprávať s Ronym? Môžem tak urobiť kľudne hneď. Určite je teraz dosť ošetrovateľov zamestnaných záchvatom v tej jednej izbe a ak budem mať šťastie, tak sa k Ronymu dostanem bez povšimnutia. Ale zas čo ak ma chytia? To sa s ním už asi neuvidím nikdy. Určite vyfasujem doživotný pobyt v tejto izbe. A načo riskovať ak si s ním môžem pokecať zajtra. Veď je to len jeden deň. No na druhej strane, čo ak sa doktor rozhodne, že mi toto domáce väzenie nezruší? Vôbec by som sa mu nečudoval. Z ich pohľadu som vysoko problémový typ. Je to dosť ťažká dilema. Ísť či neísť. To je otázka.
Čo už. Ak ma chytia, tak to tak má byť. Ale skúsiť to musím. Tento ústav je nevyspytateľný a už ďalších dvadsaťštyri hodín čakať nemôžem. Idem na to. Pomaly som teda chrbtom zatlačil do dverí a opatrne som ich otvoril. Vystrčil som najprv hlavu. Chodba je našťastie prázdna a nepočujem ani žiaden hluk, ktorý by mohol vydávať personál. Vyšiel som teda von z izby a pomaly sa zakrádam po chodbe. Snažím sa nerobiť zbytočný hluk. Jednak aby ma náhodou nezačul niektorý z drsných ošetrovateľov, ale aj preto, aby som aj ja čo najlepšie počul či sa náhodou niektorý z nich ku mne neblíži. Šťastie si však zrejme konečne sadlo aj na mňa a cestou som skutočne nikoho nestretol.
Tak a už som na tej správnej chodbe. Tu je Ronyho izba. Prichádzam ku nej. Ale čo to? Aj jeho izba je pootvorená. Nikoho však dnu nepočuť. Do kelu. Žeby ma šťastie znovu opustilo? Rony tu vari nie je? Do kelu! To som riskoval nadarmo? Pre istotu sa presvedčím. Otváram pomaly dvere. No tie zrazu silno zavŕzgali. Toľko smoly práve v tom najdôležitejšom okamihu? Ostáva mi dúfať, že to nik nepočul. Konečne som otvoril dvere úplne.
„Ro…“
Hlas mi zastal. To či vidím mi úplne vyrazilo dych. To nie je možné. To nemôže byť pravda. To snáď NIE!!! Rony sedí v kúte s podrezanými žilami. Jeden nožík je vedľa neho. Ako sa ale k nemu dostal? Toto má byť zabezpečený ústav. S takýmito vecami by pacienti vôbec nemali prísť do styku. A bol som tak blízko. Ale Rony mi vôbec nepripadal na to, že by sa chcel zabiť. Je to divné.
Po celej izbe sú akési nápisy. Spočiatku som si ich nevšímal. Myslel som si, že je to len rozostriekaná krv z prerezaných tepien. Ale pri lepšom pohľade zisťujem, že sú to slová. Keď ich čítam úplne sa zdesím. Červení! Sú tu! Dnes večer. Prídu si po neho! Nik ich nezastaví! Červení!
Čo to má znamenať? Po koho si prídu? Po mňa? Oni zabili Ronyho? Alebo bol fakt psychopat a zabil sa kvôli strachu z nich? Čakal som, že tu nájdem odpovede. A zas som našiel len ďalšie otázky. Kedy sa už konečne obráti karta a ja budem mať trochu viac šťastia?

bax

Note: There is a rating embedded within this post, please visit this post to rate it.

Takže pôjdem podľa abecedného poradia:
Anawi – V predstavách
Spev: 5
Nuž to ma spev ani nenadchol, ale na druhú stranu ani nesklamal. Ubral som body najmä za to, že aj v refréne sa mi zdal spev trochu monotónny a chýbalo mi viac drajvu, ktorý by sa k tomu možno hodil. Navyše po prvom refréne my už zvyšok skladby znel jednotvárne a zlievalo sa mi všetko dokopy.
Hudba: 5
Nebola ani veľmi chytľavá ani taká, že by som si povedal, že ju zahral hudohný virtuóz. V podstate, tak ako pri speve som v neskorších pasážach pesničky prežíval deja vu.
Text: 4
Nič svetoborné. Taký typický slovenský text. Nič čo by ma nejako nadchlo.
Šou: 4
Pokiaľ dobre viem, tak na ESC je predpísaný maximálny počet ľudí na javisku počas skladby 6. No a myslím, že ten počet sa dal lepšie využiť ako tam dať len statickú kapelu, ktorá hrala akoby z povinnosti. Chýbali mi nejaké výrazné gestá kapely ako napríklad „tance“ s gitarou a podobne. Viem, že toto nie je tvrdý rock alebo metal, ale tak, keď sa pesnička snaží zabŕdnuť do poprocku, tak by sa to aj tak hodilo a určite by to neuškodilo.
Šance na úspech v európskom finále: 3
Anawi nepôsobila tak celkovo zle, ale jej vystúpenie proste nebolo dych berúce. Skôr monotónne a človek sa začal v polovici nudiť. Ani na pódiu to moc neroztočila. Na ESC v posledných rokoch bodujú ľudia z veľkolepou šou alebo pesničkou čo vie roztancovať. Prípadne veľmi silno dojať. Tu som nevidel žiaden z týchto elementov, ale zas povedať, že by bola úplne bez šance sa tiež nedá. Možno by skončila tesne pred bránami finále v Moskve, ale je dosť možné, že by skončila aj na dne semifinálového kola.
Celkové hodnotenie: 3,95

Babenky a Típci – Babenky a Típci
Spev: 7
Nebolo to úplne najlepšie, ale hlasy spolu ladili a celkovo mi tam nič výrazne nevadilo. Body sú ubraté za to, že mi zase raz niečo nad čím by som povedal, že mi to vyrazilo dych.
Hudba: 6
Je to zaujímavá skladba. Možno je dobré, že je muzikálová, keďže sa aspoň trochu uchránila vplyvu rádiovej mafie. Jasné, že to nie je to nič svetoborné, ale fakt tu vidno výhodu, že je to muzikálová skladba, ktorá má ľudí pobaviť a melódiou zaujať. Veľmi vhodný výber do ESC. Akurát sa mi nepáčila záverečná polminútka.
Text: 6
Text nie je možno moc duchaplný a ťaží z konfliktu dvoch pohlaví a určitých stereotypov, ktoré sa s tým viažu, ale oceňujem, že to nie je skladba o jednej vete, ktorá sa furt opakuje. Taktiež musím vytknúť posledných niečo vyše 30 sekúnd, kde ma skladba prestala baviť.
Šou: 7
Šou to bola dobrá, ale strhávam body za vrtenie Dášy Šarközyovej (dúfam, že som napísal meno správne). Nech mi odpustí, ale jej vrtenie a pôsobenie mi prišlo ako tanec nejakej striptérky v lacnej krčme niekde v zapadákove. Inak by to bolo o minimálne bod lepšie. Zase raz musím spomenúť výhodu muzikálovej skladby, keďže jednou z dôležitých súčastí muzikálu je aj choreografia a z toho táto (síce umelo vytvorená) skupina ťažila.
Šance na úspech v európskom finále: 4
Šance by táto skladba určite mala. Môže ťažiť hneď z viacerých výhod. Avšak je tu jedna veľmi veľká nevýhoda – slovenčina. Pokiaľ táto pesnička bude odspievaná na ESC v slovenčine, tak sa podľa mňa stratí v množstve podobných melódii a pesničiek. Navyše ak som predtým hovoril o výhode muzikálovej skladby, na veľkom finále to bude skôr nevýhoda.
Celkové hodnotenie: 5,55

Tomáš Bezdeda – Každý z nás
Spev: 5
Nízka známka. Ja viem. Nemám nič osobné proti Tomášovi. Odspieval tú skladbu dobre, teda no vlastne zachytil som tam nejaké preskočenie hlasu. Navyše jeho jemný hlas do nej proste nesedel. Pomerne dosť často znela hudba silnejšie a výraznejšie ako spevák. Nemôžem sa nejako zbaviť pocitu, že tu by sa viac hodilo niečo na spôsob Bona z U2 (možno aj pre veľkú podobnosť s jednou ich skladbou, ale o tom v časti o hudbe).
Hudba: 7
Veľmi dobrá pesnička po hudobnej stránke. Jedna z tých najlepších skladieb večera v tomto ohľade. Ale má to jednu chybu. Ako náhle sa skladba rozoznela, a hlavne teda počas refrénu, na um mi prišla jediná vec – It’s a Beautiful Day. Ak by tam tá podobnosť nebola bol by som ochotný dať aj 8 alebo 9 bodov.
Text: 5
Text je taký slovenský priemer. Nemám čo viac dodať.
Šou: 5
Tomáš je na pódiu sám o sebe atrakciou najmä pre dámsku časť divákov. Kapela tiež nebola tak veľmi statická ako u Anawi, čo je dobre. Ale prišlo mi to také obyčajné.
Šance na úspech v európskom finále: 6
Takže rozmýšľal som medzi 6 alebo 7 bodmi. Napokon som dal 6, keďže Tomáš síce dokáže poblázniť dámsku časť publika. Ale hudbu stavia dosť na základoch už spomínanej skladby od U2 (neviem však či mu to môže viac pomôcť alebo uškodiť). Aj pre tieto kontroverzie dávam len tých 6. Avšak ak Tomáš nepopracuje na sile hlasu, tak tie šance razom klesnú. Nie je dobré, keď hudba prehlušuje spev.
Celkové hodnotenie: 5,80

Mária Čírová – Búrka
Spev: 3
Dosť slabé. Neviem na koľko sa nad tento Máriin výkon podpísala tréma, ale fakt to bolo veľmi zlé. Jednoznačne nám ukázala ako dobre vedia ľudia zo štúdii zmeniť spev a vyladiť ho do umelej dokonalosti, ale ako náhle človek skúša ísť na živo je z toho katastrofa. Navyše Mária by si do Slovenského finále mala naplánovať intenzívne cvičenia s hlasovou pedagogičkou, lebo tie jej hlasné nádychy celý jej zlý výkon len podčiarkovali. Navyše podobne ako u Bezdedu bol spev miestami dosť skrytý za hudbou.
Hudba: 7
Vysoká známka za hudbu, lebo pesnička je melodicky dosť dobrá. Našťastie mi ani nič nepripomenula (na rozdiel od Tomáš). Takže aj preto podobná známka. Navyše v popovej hudbe sa toho u balád ani moc nedá vymyslieť a ak sa človek drží klasickej štruktúry, nejde to až tak pokaziť.
Text: 6
Text bol klasický ako u väčšiny popových balád. Ale patril k tým lepším dnes, takže preto 6 bodov.
Šou: 7
To čo sa dialo na pódiu bolo správne primerané k charakteru skladby. Klavír so sviečkami bol zaujímavý krok. Vyzeralo to pekne. K úplnej dokonalosti mi však chýbali nejaký decentný tanečníci. Niečo čo by do tej statiky dalo mierne náznaky pohybu avšak pritom by to sedelo s charakterom skladby.
Šance na úspech v európskom finále: 4
Myslím si, že skladba ako taká by mala väčšie šance, ale ak to Mária odspieva takto aj v Moskve, tak bude rada ak neskončí posledná. Na rozdiel od Tomáša nemôže ani rátať s podporou pobláznených dievčat a pánov zaujmú skôr sporo odeté speváčky s tanečnejšími skladbami.
Celkové hodnotenie: 5,15

Editor – Pod parou
Spev: 5
Editor patrí k tým kapelám, ktoré sú mi žánrovo bližšie ako ostatný semifinalisti. Možno bude moje hodnotenie ovplyvnené aj týmto faktom, ale pokúsim sa o objektivitu. Takže spevák nemám moc najlepší rozsah ani nejaký výrazne špecifický hlas, ale k tomuto štýlu hudby sa to veľmi hodí.
Hudba: 9
Hudobne a melodicky jedna z tých najlepších skladieb. Primerane tvrdá a zároveň nie až tak punková, aby ju úplne zatratili aj popový fanúšikovia. Proste niečo čo by teoreticky mohlo zaujať aj časť strednoprúdovej vrstvy, ktorá ma bližšie k rockovejším veciam.
Text: 10
Veľmi dobrý, vtipný a, povedzme si to na rovinu, aj pravdivý. Navyše aj veľmi originálny medzi ostatnými skladbami.
Šou: 10
Áno, dobre čítate. Plný počet bodov. Keď som hovoril o statickom pôsobení ostatných kapiel, mal som na mysli presný opak toho čo nám predviedol editor. Proste to na pódiu poriadne roztočili a ukázali ako má rocková skladba (alebo akákoľvek iná skladba prezentovaná s kapelou) aspoň sčasti vyzerať. Veľmi zaujímavo pôsobilo aj oblečenie kapely. Proste editor ma vytrhol z nudy, do ktorej ma dostali predchádzajúce skladby toho večera.
Šance na úspech v európskom finále: 1
Aj keď Editor bol podľa mňa tento večer jeden z najlepších, musím však brať veľmi objektívne tento faktor. V Európe by mala takáto skladba nízke šance. Európa chce niečo šokujúce (napr. Lordi, Verka Serduchka), niečo extrémne dojímavé (napr. Mária Šerifovič) alebo niečo sexi a tanečné (napr. Ruslana, Elena Paparizou, Dima Bilan). V tomto smere toho moc Editor nespĺňa. Síce môže trochu šokovať, ale to skôr asi na úrovni českých Kabátov. Nerád to hovorím, ale v ESC by moc šance nemali.
Celkové hodnotenie: 5,45

Golden Storm – Daj mi len deň
Spev: 5
Nebol najhorší, ale strašne na mňa pôsobil štýlom „musím kričať čo to dá“. Speváčka miestami pôsobila afektovane. Ale zas až tak zle to nepôsobilo.
Hudba: 7
Hudbe dávam body navyše, lebo stavia na dosť tanečných prvkoch. Je celkom chytľavá. Proste to čo by na ESC mohlo zaujať.
Text: 6
Text bol jednoduchý, ale v súčinnosti s melódiou chytľavý, čo je len k dobru.
Šou: 7
Sexi šou, tanečníci sa tam hodili, pôsobilo to dobre. Všetko okukané od úspešných účastníkov ESC z minulých rokov. Ale zas až tak to nevadí.
Šance na úspech v európskom finále: 6
Vzhľadom na tom, že skladba má veľa prvkov toho, čo na ESC v posledných rokoch vyhráva, tak tie šance by mali vysoké. Aj keď kto vie, že či to už po toľkých rokoch Európu neomrzelo alebo či by ich práve tieto tri baby zaujali v konkurencii určite viac sexi skladieb.
Celkové hodnotenie: 6,25

Marek Kravjar – Geniálny Cvok
Spev: 1
Neviem na koľko je Marek geniálny, ale ak si myslel, že s týmto uspeje, tak cvok je rozhodne. Pre mňa najslabší v tomto kole.
Hudba: 5
Hudba bola priemerná, ale v mnohých aspektoch lepšia ako spevák. Možno práve vďaka nej sa dostal do semifinále, lebo tí čo semifinalistov vyberali si asi mysleli, že gitarový pop zaujme. Lebo inak neviem čo tam Marek robil.
Text: 0
Úplne klišéovitý text o láske, ktorý skladajú (teda ak to vôbec ešte niekto robí) chalani svojim frajerkám. Ale tak ak by som bol žena a toto by mi zložil, tak by som ho aj tak poslal kade ľahšie. Text ako vidíte ma vôbec nezaujal.
Šou: 4
3 body len za to, že Marek sa tam hýbal a 1 bod za ten oheň. Skúšal som si to pozrieť na jútjúb a vypnúť zvuk, ale potom tie Marekove pohyby vyznievali strašne smiešne. Radšej som to vypol, lebo by som mu musel ubrať bod.
Šance na úspech v európskom finále: 0
Nulové.
Celkové hodnotenie: 1,95

Mukatado – Ja sa mám
Spev: 5
Ku komu túto kapelu Pyco prirovnal? Ku Nelly Furtado? No ani by som nepovedal. Každopádne to nebolo až tak zlé. Speváčka má zaujímavý hlas, ale na mal som z neho rozpačité pocity. Taký priemer medzi Slovenskými speváčkami. Podobných je tu snáď milión.
Hudba: 6
Hudba bola jednoduchá a chytľavá. Celkom počúvateľná. Avšak priemerná.
Text: 3
Text som až tak nepochopil. Teda vlastne vôbec. Ale to „Ja sa mám“ bolo celkom chytľavé. Kto mi poradí ako sa toho zvučania tej vety v hlave zbavím? Normálne budem mať asi migrénu.
Šou: 4
Ďalšia statická šou. Dôraz sa kládol na speváčku a musím povedať, že až tak to nevyšlo. Zase raz niečo priemerné.
Šance na úspech v európskom finále: 3
Myslím, že v konkurencii ostatných krajín by to padlo do zabudnutia hneď po odspievaní. Strašne priemerné.
Celkové hodnotenie: 4,1

Jakub Petraník – Nadomnou
Spev: 4
Dosť priemerné v porovnaní s ostatnými. Neviem mňa ani tá jeho farba hlasu vôbec neláka. Také nič moc.
Hudba: 5
Tiež také priemerné. Aspoň bola celkom veselá, keď už nič.
Text: 4
4 body hlavne za pozitívnu náladu textu. Inak ma na ňom nič neupútalo.
Šou: 4
Jakub sa mi ťažko hodnotí. Nie je toho moc čo by som na ňom vyzdvihol. Aj keď teda on sa vyzdvihoval dosť aj sám. To hopkanie na pódiu bolo miestami až moc rušivé. Ale tak aspoň tam niečo robil.
Šance na úspech v európskom finále: 2
Tie šance by boli fakt bledé. Myslím, že by bol jeden z kandidátov na LAST 5.
Celkové hodnotenie: 3,4

Samo Tomeček & Free Inna Cage – To čo chceš
Spev: 10
Samo spieva pekne, celkom čisto a vôbec mi jeho spev nevadí. Pôsobí príjemne.
Hudba: 10
Veľmi pekná hudba. Na to, že sa jednalo o pomalú popovú skladbu, sa s ňou autori vyhrali.
Text: 7
Jeden z tých lepších textov tohto večera.
Šou: 6
Dianie na pódiu v súvislosti s charakterom pesničky bol dobrý. Ale zas by sa zišlo možno ubrať jedného čelistu a pridať niečo elegantného a zaujímavého. Niečo na štýl krasokorčuliara ako mal minuloročný ruský víťaz. Samozrejme nemyslím, že by to mali odkukať. Ale proste niečo také, čo by tam vnieslo trochu dynamiky.
Šance na úspech v európskom finále: 5
Táto pesnička by mala v ESC celkom dobré šance. Príjemná balada. Buď to vypáli skvelo alebo sa stratí medzi ostatnými skladbami. Šance 50 na 50.
Celkové hodnotenie: 7,05

Záverečné vyhodnotenie
To ako STV organizuje ESC sa mi ani trochu nepáči. Najprv nezmyselné pravidlá o tom, že autori hudby a textu musia byť Slováci, pieseň musí byť v slovenčine a podobne a potom ešte zväčšenie počtu kôl o dva na úkor kvality. Keby som ja mal vyberať najlepších do národného kola, ich výber by som určite zúžil aj na 15 až 10. Zvyšok je tam len pre zisk z SMS. Tiež musím povedať, že celkovo semifinálové kolá pôsobia ako fraška. Diváci hlasujú podľa príslušnosti k fanklubom alebo antifanklubom a porota zaspala v 80tych rokoch. Neviem kto sa dostane do európskeho finále, ale a to pôjde takto ďalej, hrozí nám blamáž.

Ešte výsledky podľa bodov, ktoré som udelil. Prvý traja by podľa môjho názoru mali najväčšie šance aj v Moskve. Škoda, že porota a diváci vyberali, tak ako vyberali:
1.) Samo Tomeček & Free Inna Cage – To čo chceš…7,05
2.) Golden Storm – Daj mi len deň…………………………..6,25
3.) Tomáš Bezdeda – Každý z nás…………………………….5,80
4.) Babenky a Típci – Babenky a Típci……………………….5,55
5.) Editor – Pod parou…………………………………………….5,45
6.) Mária Čírová – Búrka……………………………………………5,15
7.) Mukatado – Ja sa mám……………………………………….4,10
8.) Anawi – V predstavách………………………………………3,95
9.) Jakub Petraník – Nadomnou……………………………….3,40
10.) Marek Kravjar – Geniálny Cvok ………………………….1,95

bax

Note: There is a rating embedded within this post, please visit this post to rate it.

Opäť som v tom hroznom dome. Prechádzam sa po jeho tmavých chodbách. Skúmam nepreskúmané zákutia. Hľadám ďalší dôkaz. Pozerám sa do každej medzierky, kde môže ležať niečo dôležité a dosiaľ nepovšimnuté. Ale už tu nič iné nie je. Všetko čo tu bolo je dávno preč. Ale čo sa to deje? Zase to červené svetlo. Prichádza zabijak a miery na mňa. Je to Lynch celý v červenom. Ale nie je to prirodzená červená ako som videl u tých postáv. Je to tmavočervená tekutina. Krv. Celý je od krvi. A strieľa na mňa. Jedna guľka za druhou. Je to ohromná bolesť. Taká krutá. Je to azda očistec za moje skutky?
Padám na zem. Všetko v okolí sa zahmlieva. Prudko vstávam. Opäť sa mi všetko rozjasnieva. Vidím mreže pred sebou. Som celý spotený. Akiste som zaspal. Ani neviem kedy. Tak veľmi som potreboval pokojný spánok. Ale teraz sa cítim ešte viac zničený. Mal som strašnú nočnú moru. Moje vnútro sa tiež nedokáže vyrovnať s mojím hriechom. Kedy zas nájdem pokoj?
Z kancelárii policajtov počujem krik šéfa.
„Okamžite priveďte Paula!!!“
Hneď na to bolo počuť kroky dvoch párov topánok. Otvorili sa dvere a razom pri mojej cele stály dvaja policajti. Otvorili dvere a vzali ma za šéfom. Šéf sedel za svojím stolom s papierom a čítal ho. Vyzeral rozčúlený. Ale aj tak pozrel na mňa kľudne, no bolo vidieť, že sa veľmi premáha, aby nezvýšil hlas. Ešte raz sa pozrel na papier akoby chcel skontrolovať či si ho náhodou neprečítal zle alebo či sa informácia na ňom náhodou nezmenila a nakoniec povedal:
„Paul. Vieš čo držím práve v ruke?“
Povedal to skutočne kľudne. No mňa to neupokojilo. Len som oveľa viac napätý. Ako by som mohol vedieť čo to má v ruke? Ale určite to nebude nič dobré. Aspoň nič dobré pre mňa. Chystám sa odpovedať, že nie, ale šéf na mňa zjavne nečaká a pokračuje vo svojom monológu. Akoby ma chcel len informovať o niečom čo už dávno viem a preto je pre neho zbytočné počuť moju odpoveď, lebo si myslí, že ju pozná.
„Je to rozbor tej červenej látky, ktorú si našiel. Ale výsledky pre teba nie sú moc priaznivé. Totiž našla sa zhoda medzi tým kúskom a medzi látkou z miesta činu.“
„A komu patrila teda? Vrah zanechal na mieste aj iné stopy?“
„Nie. Paul tá zhoda je s oblečením jedného z mŕtvych. Je to kus trička. Nie je to útržok zo žiadnej červenej mátohy alebo čohokoľvek čo si videl. Paul máš veľký problém. Ale neboj sa. Volal som s prokurátorom. Za takýchto okolností určite nepôjdeš do väzenia. Aj keď za vraždu policajta si to zaslúžiš. Ale zjavne trpíš nejakou psychickou poruchou. S najväčšou pravdepodobnosťou pár rokov pobudneš niekde na psychiatrii. Smutný koniec pre takého dobrého policajta ako si bol ty. Fakt by ma zaujímalo, kedy ti to v hlave preplo. Každý policajt musí rátať s tým, že v práci sa stretne s najhoršími vecami, aké si len môže ktokoľvek predstaviť. Veď od toho sa robia psychotesty. Ale zjavne niekto labilný cez ne prešiel.“
„Už ma neurážajte! Myslíte, že ja netrpím? Vyčítam si to každú chvíľu v mojom živote. Ale za tým čo som videl si stojím. Nik ma nepresvedčí o opaku. Nie som chorý.“
„Odveďte ho! Počká si na kazajku pekne v cele.“
Čo to do neho vošlo? Nikdy nebol takýto. Asi si len vyčíta, že nespozoroval náznaky mojej psychickej poruchy skôr. Veď bol so mnou takmer každý deň. Niekedy aj niekoľko hodín. Ale to bude tým, že asi nemal čo spozorovať. Som predsa normálny zdravý človek. Opäť ma teda odviedli do cely, kde musím čakať na príchod zriadencov ústavu.
Prišli za asi pätnásť minút. Pre mňa však každá sekunda tohto času bola ako hodina. Pocit, že už čoskoro ma budú vyšetrovať psychiatri, budú zisťovať všetky traumy z detstva a zo služby, či ma týral otec alebo šikanovali spolužiaci, je strašný. Rozoberú každú časť môjho života na najdrobnejšie detaily. Skutočne skľučujúci pocit. Prišla traja chlapi. Hneď mi bolo jasné, že sú silný. Mohli by robiť vyhadzovačov v každom klube. Dvaja ma silno chytili a tretí sa mi chystal nasadiť zvieraciu kazajku. Ja som bol však úplne kľudný. Bolo mi to naozaj jedno.
„Nemusíte sa trápiť. Pôjdem dobrovoľne.“
„Taký tu už boli. A len čo by sme vyšli pred stanicu dal by si sa na útek. Myslíš, že sme naozaj sprostý?“
„Ak ste traja a necháte si ujsť takého ako som ja…“
„Chceš byť zaujímavý? Veď počkaj.“
Asi som nemal byť taký drzí. Ten chlapík mi totiž utiahol remene, tak silno, že mám pocit, že ak čo i len trošku šklbnem rukou, zlomí sa mi. Odvádzajú ma von, kde už stoji zaparkovaná biela dodávka. Dvaja chlapi ma hodia dovnútra a potom ku mne nasadnú aj oni. Tretí z vonku zavrie dvere a nastúpi k vodičovi.
Cesta je strašne hrboľatá. Vkuse ma natriasa. Keby tá kazajka nebola tak stiahnutá ani by mi to nevadilo. Ale takto to strašne bolí. Možno som tak odpapuľoval tomu chlapíkovi naschvál, aby sa mi takto pomstil a aby som ja potom takto trpel. Trpel pre svoje očistenie. Alebo aby ma bolesť aspoň nachvíľu odniesla preč od všetkých tých myšlienok na tú osudnú noc a na ten osudný výstrel. A vychádza to.
Auto zrazu spomaľuje a za pár okamihov aj úplne zastaví. Dvaja chlapi pri mne pomaly vstávajú a berú ma za ramená. Dvere auta sa tiež otvorili a tak sa opäť celý tento môj malý osobný sprievod dáva do pohybu. Vonku ma oslnilo prudké svetlo no len čo mi oči trochu privyknú na svetlo vidím starú ošumelú budovu s nápisom „Klinika Božej milosti“. Aký zaujímavý názov. Božiu milosť teraz najviac potrebujem. Kiež by sa mi na tomto mieste dostala. Aj keď o tom silno pochybujem.
Vošli sme dnu. Je to jedna z tých kliník, kde personál tvoria radové sestry, ktoré zasvätili svoj život pomoci chorým pacientom. Sú v šedých plášťoch, čo ešte viac dotvára pochmúrnu atmosféru tohto ústavu. Chodby sú plné všelijakých bláznov s neprítomnými pohľadmi. Zrejme majú teraz „vychádzku na čerstvom vzduchu“ a nemusia byť zavretý na izbách.
„Ty nebudeš mať také šťastie.“
„Čože?“
„Všimol som si ako si obzeráš tých pacientov. Ty ešte nebudeš môcť chodiť bez kazajky mimo izby. Aspoň kým sa nestanový tvoja diagnóza. Vyzerá to totiž tak, že si nebezpečný pre seba aj pre tvoje okolie. Budeš zavretý v peknej prítulnej izbičke s vypchatými stenami. Aby si si neublížil. Tak a už sme tu. No poďme. Hni sebou! Ak budeš potrebovať na záchod krič.“
Prišli sme až ku izbe s ťažkými oceľovými dverami. Boli otvorené a vnútri boli skutočne steny pokryté mäkkými vypchávkami. Nikde nebolo žiadne okno. Všetko to vyzeralo ako jednotvárna kocka. Strážnik ma strčil dnu a zavreli sa za mnou dvere.
„To mi ani nedáte dole kazajku???“
Zjavne ma nik nepočul. Myslia si asi, že som príliš nepredvídateľný a mohol by som si ublížiť. Skúšam jeden trik čo som kedysi videl v televízii. Kúzelník si pár ťahmi dal zo seba zvieraciu kazajku. Zjavne je to však v reály zložitejšie. Navyše ja ju mám zviazanú na maximum. Po chvíľke pokusov to vzdávam. Netuším ako tu v tejto izbe prežijem. Je to asi najstrašnejšie miesto, kde musím prespať, za posledné dni. Sadám si do rohu. Je to však ešte nepohodlnejšie ako státie a tak hneď, trošku ťarbavo, keďže ruky mám spútané, vstávam. Prechádzam sa z jednej strany izby do druhej. Z rohu do rohu a potom dookola. Človeka tu najviac mučí nuda.
Po nejakom čase sa dvere do mojej izby zase otvárajú. Možno ubehla minúta, možno hodina. Neviem to presne, lebo nikde tu nie sú hodiny a ani okno, kde by som mohol vidieť zmeny svetla a tak určiť približný čas. Vo dverách stoja opäť tí strážnici.
„Doktor si na teba našiel čas. Chce s tebou prehodiť pár slov. Dúfam, že máš čas.“
Povedal to s hnusne vyškereným ksichtom. Je jasné, že sa mi chce pomstiť za moju drzosť. Dnu vošli dvaja chlapi a za ramená ma vlečú chodbami, ktoré sú teraz prázdne, bez pacientov. Len sem tam sa mihne niekde nejaká rádová sestra. Ja im v tom vlečení moc nepomáham. Nohy mám akoby odumreté. Vôbec s nimi nehýbem. Nech sa len potrápia. Za to ich zaobchádzanie si to aj zaslúžia. Z jednej izby, okolo ktorej práve prechádzame, sa ozýva strašný krik, akoby tam niekoho mučili. Až potom si všímam nápis – elektrošoky. Takže tam skutočne nejakého chudáka mučia. Je to tu skutočne strašné. Zabočili sme doprava a prišli sme až na koniec tejto chodby. Pred nami sú len jediné dvere. Muž, s ktorým som už viedol niekoľko plodných konverzácii zaklope a otvorí dvere.
„Už je tu, pán doktor.“
„Posaďte ho a môžete ísť.“
Vošli sme dnu a posadili ma rovno pred doktora. Strážnici odišli a nechali nás tam celkom samých. Doktor pôsobí príjemne. Vôbec nemám strach. Doktor si listoval nejaký spis. Najskôr je to moja zložka. Zrazu prehovoril pričom oči má stále zaborené do spisu.
„Teraz sa trochu porozprávame. Podľa toho určím čo vám vlastne je. A od toho aj závisí či si vás tu necháme alebo či vás pošleme späť do rúk justície. Ale nesnažte sa niečo predstierať. Máme tu aj s tým skúsenosti a len vám to môže priťažiť. Máme tu také pravidlo. Sme k sebe úprimný. To je základ každého dobrého vzťahu. Tak teraz mi rozpovedzte všetko.“
„Nemáte to náhodou v tej zložke?“
„Chcem počuť vašu verziu.“
„Určite vám polícia zaslala aj moju výpoveď.“
„Ale spolu prídeme možno na niečo iné, čo výpoveď na polícii neodhalila.“
Tak som teda začal, veď nemám čo stratiť. Môžem týmto rozhovorom apoň zahať nudu. rozpovedal som mu celý svoj príbeh do podrobnosti. Celý čas ma neprerušoval. Pozorne počúval. Asi jediný človek, ktorý si tento môj príbeh vypočul bez prerušenia. Po polhodinke som konečne povedal všetko čo som chcel. Uľavilo sa mi. Doktor opäť začal.
„A videl niekto iný ešte tú postavu?“
„Nie. Vlastne Lynch ju videl. Ale neviem či to videl len mňa alebo ju videl skutočne.“
„Prirodzene. Dobre na dnes to stačí. Mám zatiaľ dostatok materiálu. Uvidíme sa zajtra.“
Doktor vzal telefón a zavolal strážnikov. Potom volal ešte niekde. Podľa toho čo som počul asi na policajnú stanicu. Nepočul som však veľa, lebo strážnici akurát vošli do miestnosti a opäť ma zobrali.
„Dobrý deň. Tak som dohovoril s vašim detektívom. Rozhodne tu bude musieť chvíľu zostať. Je to zrejme nejaký závažný druh paranoje. Bojí sa niečoho a tak si vytvára tie červené postavy. Budeme potrebovať viac…“
Hlas už nebolo ďalej počuť. Zrejme potrebujú viac času na moje skúmanie. Cítim sa ako pokusný králik. Chcú niečo skúmať. Ale tu nie je čo skúmať. Stojím si za všetkým čo som videl. Za všetkým. Vedú ma opäť do mojej cely. Som už unavený. Ľahol som si do rohu a aj napriek nepohodlnej polohe som nečakane rýchlo zaspal.
„Vstávaj Paul. Raňajky.“
To už je ráno? Prebral ma hlas jednej rádovej sestry. Bola celkom mladá a pekná. Venovala mi príjemný úsmev. Aj tá divná zelená kaša na tanieri hneď vyzerala chutnejšie. Kvôli kazajke ma musela kŕmiť. Bola trpezlivá. A mala so mnou teda dosť roboty. Pri odchode znova prehovorila.
„Doktor sa rozhodol, že môžete byť počas vychádzok na chodbe s ostatnými. Máte prístup aj do spoločenskej miestnosti.“
„A to mám v tej spoločenskej miestnosti hrať šachy alebo čo?“
„Myslím, že s kazajkou to bude trochu ťažšie, ale kľudne. Tú vám totiž zatiaľ dole dávať nebudú. Ale možno sa zoznámite so zaujímavými pacientmi.“
Opäť sa usmiala a odišla. Fakt zaujímavé. Doktor chce najskôr sledovať to čo urobím v spoločnosti ostatných pacientov. Ale kazajku zatiaľ dole nedostanem. Stále sa boja.
Na obed prišla oveľa staršia a nie až tak pekná sestra. Ani trpezlivosti nemala toľko. Vkuse po mne bľačala. Však jednoduchšie by bolo mi dať dole tú kazajku. Jesť môžem aj sám. Po obede skutočne nastalo to o čom vravela mladá sestra ráno. Dvaja zriadenci ústavu prišli a odviedli ma do spoločenskej miestnosti. Sedela tu skupinka bláznov okolo stola. Boli ticho a každý sa neprítomne pozeral inde. To mali asi zo silných liekov. Ach. Čo tu len budem robiť?
Nakoniec som si k nim teda prisadol. Skúšal som osloviť každého z nich. No márne. Vydal som sa teda na výlet po klinike. Chodby boli ako bludisko. Niekto ma oslovil.
„Čo je tebe?“
„Nič.“
„Presne ako mne. Tiež ťa tu zavreli len preto, že niekto nedokázal pochopiť tvoje slová?“
„Tak nejako.“
„Snažím sa im vysvetliť, že som normálny už 5 rokov. No nevedia to pochopiť. Ja som Ronald. Ale volaj ma Rony.“
„Ja som Paul.“
„Ahoj Paul. Vieš poradím ti jedno. Ich si nevšímaj. Prišijú ti všetko. Každú psychickú poruchu. A to len preto, že vieš alebo si videl viac ako si mal. Tak ako ja. Potrebovali sa ma zbaviť, tak ma šupli sem. Ale ja viem toho viac ako si myslia. My vieme toho viac.“
„My?“
„Áno my. Ale dosť o mne. Čo ty?“
Asi tým myslel, nás dvoch. Alebo je schizofrenik? Rony vyzerá úplne normálne. Aj sa tak správa. Žeby nás tu bolo viac? Viac čo vadili systému? Ale niečo mi je na tom Ronym povedomé. Ale čo?
„Niečo podobné. Tiež som videl niečo čo sa iným nepáčilo.“
„Zapamätaj si. Bude pre teba lepšie hrať normálneho. Tak ako to chcú oni. Lebo ak sa tým druhým dostaneš do rúk, už ťa viac nepustia. A ak im ujdeš ako ja, tak sa ťa zbavia. Tak ako mňa. Zašili ma tu. Na túto kliniku a spravili zo mňa šialenca. Ale ty si ešte u nich nebol. Máš ešte šancu vrátiť sa do normálneho života.“
„O čom to vravíš? Aký druhý?“
„Ty to dobre vieš. Červený…“
„Tak tu si Paul. Á je tu aj Ronald Hatchet. Vy dvaja ste sa teda našli.“
Akurát nás tu našiel jeden zo strážnikov. Ale čo to povedal? Ronald Hatchet? Už viem. Áno viem čo mi na ňom bolo povedomé. Poznám ho. Je to ten známy masový vrah, ktorý zabil 32 obetí. A to všetko vraj na príkaz nejakých hlasov. Mal skončiť na kresle. Ale namiesto toho ho naša justícia poslala sem. Vraj viacnásobne rozdvojená osobnosť. A to vyzeral ako normálny chlapík. Ale on vie o červených postavách. Stal sa tiež ich obeťou? Zvalili tie vraždy oni na neho? Musím si s ním ešte pohovoriť. Ale to by tu nesmel strašiť ten strážnik. Čo vlastne chce?
„No tak chlapci. Na izby. Za chvíľu sa podáva večera. A je koniec vychádzok.“
Rony sa vybral do svojej izby. Bola hneď vedľa. Ja som si uvedomil, že moja bude dosť ďaleko a v tomto labyrinte chodieb bude trochu ťažké ju nájsť. Takže som sa pobral trochu rýchlejšie, nech stihnem večeru.
„Ty kam utekáš. Radšej ťa odvediem. Ešte ťa čaká sedenie u doktora.“
Strážnik ma teda chytil za rameno a odviedol ku doktorovi. Presne tam, kde som bol včera. Je to zvláštny pocit. Musím sa spýtať na Ronyho. Vošli sme do doktorovej kancelárie.
„Tak ako sa dnes máme?“
„Doktor. Hovoril som s Ronym.“
„Ronaldom Hatchetom?“
„Áno. Aj on videl červené postavy Dnes mi o tom hovoril.“
„Ronald toho už toľko narozprával. Ale o tomto sa mi nikdy nezdôveril. Ale má jednu schopnosť. Ovplyvňovať iných ľudí. Zrejme sa vám to stalo osudný. Asi o vašom príbehu niekde počul a využil to. Myslíte si, že by tak jednoducho zabil 32 ľudí?“
„Keby bol taký chladnokrvný a vypočítavý asi by nesedel tu ale niekde v cele smrti. Lenže on je podľa vašich záverov chorý na mozog!“
„Áno to je samozrejmé. Trpí silným typom schizofrénie. Počuje hlasy a tá vypočítavá a inteligentná verzia je len jedna z jeho osobností. Je to zložité. Nechcem vás tým zaťažovať. Vráťme sa k vášmu príbehu.“
Ďalšiu hodinu mi doktor pokladal všemožné otázky. Mne nedávali zmysel. Zrejme nejaká zo zvláštnych metód na určenie diagnózy. Stále však nechápem ako by sa o mne Rony dozvedel. Preriekol sa niekto z personálu? Čo ak mal pravdu. Musím za každých okolností hrať normálneho. Ale pomôže mi to? Čo ak je skutočne vypočítavý a chce ma poslať do väzenia za to, že som policajt. Ale zas odkiaľ by vedel, že som policajt? Aj keď ak vedel o červených, mohol sa dozvedieť aj toto. Niečo tu nehrá. Cítim to.
Po rozhovore som sa s dozorom opäť vrátil na izbu. Tentokrát som však tak rýchlo nezaspal. Musím premýšľať o všetkom. Čo sa to len deje? Je to so mnou až tak zlé? A do toho všetkého ešte aj Ronald. Čo je zač? Čo chce? A čo mi chcel povedať? Božie milosť neprichádza. Namiesto nej som tu našiel ešte viac otázok. Všetko sa mi zamotáva v hlave. Kde je pravda? Kto sa proti mne spriahol? Som skutočne blázon?

bax

Note: There is a rating embedded within this post, please visit this post to rate it.

Zatiaľ vás všetkých pozdravujem.

bax

Je po všetkom. Tá sviňa už nikomu neublíži. Skolil som ju jediným výstrelom. Tak mu treba. To má za tie nevinné decká. Nikdy sa mi nemal pripliesť do cesty. Už len dúfam, že nikdy nikde neuvidím tú jasnú červenú. Som víťaz. Vyhral som tento svoj súboj. Už o mne nik nebude pochybovať a všetko sa vráti do tých správnych koľají. Aj Lynch pochopí, že som mal pravdu. Konečne mu to mám ako dokázať. Dúfam, že už začne veriť mojim inštinktom. Dosť ma dopaľuje, keď niekto neverí mojim schopnostiam. Iste. Mnohokrát sa stalo, že som sa snažil preskúmať uzavreté prípady a aj tak som dospel len k záveru, že bol uzavretý správne. Ale toto bolo iné. Tu som si bol istý, že to nebolo len predávkovanie. A vrah tu teraz leží na zemi a z jeho úst vychádzajú posledné výdychy. Snáď si ten netvor uvedomí, že zabíjať nevinných je zločin. Snáď umiera v bolestiach. Tak mu treba.
Musím ísť bližšie a pozrieť sa tej svini priamo do očí. Tomu zvieraťu v ľudskej koži. Ale čo sa to deje. V tme ten jeho oblek vyzeral červenší. Ó NIE! Je to šedý oblek. Žeby sa ten vrah prezliekol, aby vo mne nevzbudil podozrenie, keď sa chcel zakrádať chodbou, aby ma tu zabil? Ale to nie možné. Načo by tu potom boli tie červené svetlá? Bolo to len znamenie odniekiaľ z nebies, že ma chce prekvapiť v inom prestrojení?
Blížim sa čoraz bližšie. Už čiastočne rozoznávam obrysy tváre. Sú mi akési povedomé. Tú tvár som už určite videl. Určite ju poznám. Tá červená postave je nejaký môj známy? Ale to nie je možné. Nikto z môjho okolia to nemôže byť. Nik koho poznám. Totiž to, všetkých ich poznám až priveľmi dobre. Tých hrozných skutkov by neboli schopný. Alebo som žil celý čas v nejakej ilúzie o dobrých ľuďoch v mojom najbližšom okruhu? Niektorý z nich mi vari klamal alebo žil dvojakým životom? Kto to je? Skláňam sa nad ním. Chcem Mu vidieť priamo do tváre. Toto rozpoltenie mojej duše je hrozné. Zabil som toho správneho? Je to nejaký môj známy? Alebo sa len na niekoho podobá? Zabil som hnusného vraha alebo nevinného človeka, ktorý mi chcel prísť na pomoc? Už mu vidím priamo do tváre.
„Lynch. NIE! Lynch. Ty to nemôžeš byť. PREČO LYNCH???“
NIE TO NIE JE MOŽNÉ!!! Prečo on? Nie!!! Prečo? Bože vysvetli mi to. Daj mi odpoveď. On nemôže byť vrah. Zabil som si najlepšieho priateľa. Jediný, ktorý pri mne vždy stál. A je pri mne i teraz. Na sklonku jeho dní na tomto hnusnom skazenom svete. Som vrah. Chcel som zabiť zločinca a zabil som si priateľa. Bol som unáhlený. Už pre mňa nie je miesto na tomto svete. Už navždy budem vyhnancom. Nedokážem sa pozrieť do očí druhým ľuďom. Môj život je v troskách.
„Paul. Pria-teľ mô-ôj.“
Volá ma stále priateľom. Po tom čo som urobil. Akoby sa mi do hrude zabodol nôž a to rovno do srdca. Akoby pomaly kĺzal hlbšie a hlbšie. Ukrutná bolesť nad mojimi skutkami. A keď je ten nôž už vrazený vo mne až po rukoväť niekto s ním začne otáčať a ja v týchto ukrutných bolestiach nedokážem nič. Moje srdce, moja duša, môj život. Všetko je stratené.
„Lynch prepáč. Ja…“
„Nemôžeš za to. Prekvapila ma. Vi-videl som ju. Tá-á č-červen-á postava sku-skutoč-skutočne existuje. Ce-lý č-čas s-si mal pravdu. Videl som ju.“
Koho videl? Červenú postavu? Tak skutočne existuje? Alebo to videl len mňa a myslel si, že ja som tá červená postava, ktorá ho zastrelila? Myslel si o mne to, čo ja o ňom ešte pred chvíľou? Aj u neho došlo k omylu? Aj keď u mňa to je omyl najstrašnejší. Omyl, ktorý sa nedá napraviť. Nič nebude ako pred tým. Ja budem ten zlý, aj keď som nič nespravil schválne. Ja som vrah priateľa. Moje vidiny ma doviedli až k tomuto. Teraz naozaj neviem čomu veriť. Existuje tá červená postava alebo nie? Tento môj skutok mi všetko rozvíril. Mám tornádo vo svojej hlave. Hurikán myšlienok a teórii. Kde je ale pravda? Je vôbec pravda na tomto svete?
„Lynch. Nič nehovor. Odpusť mi.“
„Zbo-zbohom priateľ. Pozdrav Dorothy a Jasona. Po-povedz im, že ich mi-mi…“
Lynch vydýchol naposledy. Už nie je na tomto svete. Odišiel z neho mojou rukou. Ale tieto jeho posledné slová ma ranili asi najviac. Mučia ma. Zabil som manžela. Zabil som Otca. Ako to mám povedať jeho žene a synovi? Ako im povedať, že ich otec je mŕtvy? Ako povedať, že ja som ho zabil? Ako?
Stojím tu nad svojím priateľom. Možno minútu. Možno hodinu. Čas pre mňa stratil význam. Nevnímam nič. Okolo mňa počuť sirény a bliká červenomodré svetlo. Policajné autá zrejme zastavili na príjazdovej ceste. Konečne vykúpenie. Prídu a zatknú ma. Stihne ma spravodlivý trest. Ale aj tak žiaden možný trest, žiadne utrpenie mi neprinesie vykúpenie. Najradšej by som skoncoval s týmto životom.
„Tu polícia… Čo sa tu stalo? Lynch… Paul… Paul, kto zabil Lyncha? Kadiaľ utekal?“
„Nikam neutekal. Je stále tu v dome.“
„Kde? Zneškodnil si ho? Dobrá práca Paul.“
„NIE!!! JA SOM TEN VRAH.“
„Čo to vravíš Paul. To nie. Paul. Čo si to… Chlapi. Vezmite ho na stanicu. Paul. Ako?“
Prečo chce vedieť ako? Ja sám neviem ako. Nič neviem. Mám prázdnu hlavu a nerozmýšľam. Nič neodpovedám a tak ma vzali dvaja policajti a vyviedli von. Posadili ma na zadné sedadlo ich auta. Sedel som tu len raz. Keď som bol ešte mladík a prijali ma na políciu. Ale teraz tu sedím ako zločinec. To je úplne iný pocit. Aj keď ja už nemám nič. Ani pocity. Všetko sa stratilo s tým osudným výstrelom. Stal sa zo mňa vrah a nič to nezmení. Odpusť mi Lynch a dúfam, že už si v lepšom a krajšom svete.
Auto zastavilo. Netuším koľko sme šli a zrazu sedím uprostred vyšetrovacej miestnosti. Môj šéf akurát vošiel dverami. Niečo na mňa bľačí, ale ja nič nevnímam. Len útržky – prečo si strieľal, čo si tam robil – stále dookola. Nie som schopný zachytiť žiadnu ucelenú myšlienku. No postupne ako zbieram rôzne útržky, ktoré sa mi darí zachytiť, si ich spájam ako stavebnicu. Začínam trochu rozumieť.
„Bola tam tá červená postava.“
„Paul aká červená postava. Do kelu. Zas tá tvoja vízia. Paul. To bol Lynch ak ti to ešte nedošlo. Vyrobil si si nechutne veľký problém. Z toho sa nevylížeš. Pôjdeš na psychiatriu. Budeš sa liečiť.“
„Videl som ju. Bola tam. To s Lynchom bola nehoda.“
„Nehoda, Paul? Ale ty si ho zabil si vrah!“
Šéfov krik sa rozliehal po celej vyšetrovačke. Zabíjal sa mi do uší ako klince. Raz pomaly ako keby ich zatĺkali kladivom a raz zas rýchlo a prudko ako z nastreľovačky.
„Šéf. Lynch ju videl.“
„Lynch je mŕtvy!“
Má pravdu je mŕtvy. Nemám to ako dokázať. Som na to sám. Niet úniku. Asi bude najlepšie, keď ma skutočne pošlú liečiť. Už neublížim nikomu. Počkať. Úplne som na to zabudol. Ale niet sa čomu čudovať. Z pamäti mi vyprchalo všetko čo sa stalo pred Lynchovou smrťou. Až teraz ma to napadlo. Ako sa vraví – ako blesk z čistého neba. Tá červená látka. Tá všetko dokáže. Dokáže moju pravdu. Už som si opäť istý všetkým čo som videl. A konečne sa aj oni presvedčia. Ale Lyncha to aj tak nevráti. Ukázať im ten dôkaz a ísť do väzenia za vraždu priateľa, aj keď som to spravil nechtiac, ale to asi aj tak nedokážem. Alebo ten dôkaz zatajiť a ísť na pár mesiacov alebo rokov na liečenie, z ktorého ma aj tak raz pustia? Čo si vybrať. Liečenie je asi najlepšia voľba. Nie, kde sú moje zásady. Vždy som bral každý prípad osobne a snažil sa podať stopäťdesiat percentný výkon. A teraz to mám všetko zahodiť len preto, že je to jednoduchšia voľba pre mňa? Nechám tú červenú osobu na úteku? Čo ak práve vraždí ďalšiu obeť? Musím konať ako mi káže srdce.
„Šéf. Ja mám dôkaz.“
„Dôkaz? Dôkaz čoho?“
„Že tá červená postava existuje a že tam skutočne bola v noc vraždy.“
„Aký je to dôkaz?“
„Tu máte. Odtrhnutý kus jeho oblečenia. Bol pod jedným šuplíkom na mieste činu.“
„Skutočne červená. Ale tá môže pochádzať z čohokoľvek. Každopádne to hneď pošlem na expertízu do laboratória. Ale teba musím poslať do väzby a pre tvoje dobro dúfam, že máš pravdu. Možno ti to nejako pomôže pred súdom.“
Šéfov hlas znel teraz kľudne. Bolo z neho cítiť, že dúfa, aby to bola pravda. Ale zároveň pochybuje. No nechce sa unáhliť skôr ako nebude mať v rukách výsledok expertízy. Dnu vošli opäť dvaja policajti a odvádzajú ma do cely. Na rozdiel od zadnej sedačky policajného auta, tu som nebol nikdy. Nikdy som neležal na tej tvrdej posteli. A nikdy som nepoužíval záchod, oddeleného od zvyšku cely len malou doskou, takže je človeka aj tak vidieť skoro celého. Inak tu nie je nič. Vlastne ešte umývadlo, z ktorého tečie asi tá najhoršia voda akú som kedy pil. A to je všetko. Človek tu pociťuje každú minútu. Čas plynie hrozne pomaly. Sekundy sú minúty, minúty zas hodiny a hodiny sú ako dni. Človek, ktorý to nikdy nezažil tu ľahko zošalie. Kedy budú konečne tie výsledky? Kedy?
Asi bude najlepšie keď si ľahne a zbavím sa všetkých myšlienok čo ma ťažia. Budem spať celý čas až kým neprídu výsledky. Tak zaženiem čas najlepšie. Inak sa tu stráviť asi ani nedá. Ležím. Ale hlavu sa mi nedarí vyčistiť. Stále tam blázni šialený víchor mojich myšlienok a nie a nie sa ukľudniť. Nepomáha nič. Ani počítanie ovečiek. Navyše kvapká vodovodný kohútik. Kvap. Kvap. Kvap. Na zošalenie. Nedá sa zastaviť. Tu by pomohol len inštalatér. No dozorcom to kvapkanie zjavne nevadí a možno je to spravené naschvál, aby každý kto sa tu ocitne ako ja prišiel o rozum. Chcem spať. Ale nemôžem. Horšie ako stredoveké mučenie.
Konečne som si po chvíli na to neustále kvapkanie zvykol. Teraz však zase vnímam ruch policajnej stanice. Táto časť je síce oddelená, ale aj tak jasne počujem ako sa tam policajti vadia s nejakým zadržaným výtržníkom. Snažia sa z neho dostať priznanie, že to bol on, kto sa pobil pred krčmou a že to on zapríčinil ten zápas. Muž im však odpovedá úplne pokojne, bez akéhokoľvek náznaku nervozity či strachu. Chcem mať jeho pokoj. Pokoj. Tá vec mi strašne chýba. Ešte nikdy som po ňom netúžil viac ako teraz. No on tu aj tak nie je. Kedysi keď bola celá noc v službe bez nejakej akcie, želal som si kus vzrušenia. Dnes naopak mám toho rozruchu nad hlavu a jediné čo chcem je pokoj. Ale zdá sa, že ku mne dnes nezavíta. Rozhodol sa navštíviť nejakého iného človeka, ktorý ho nepotrebuje. Ako naschvál. Túto noc nič nie je po mojom.

bax

Note: There is a rating embedded within this post, please visit this post to rate it.

Paul sa postavil spoza baru a odišiel. Nechápem aká paranoja ho to postihla. Po dlhých rokoch nášho priateľstva na mňa asi prvýkrát takto vyletel. Prečo sa chce vrátiť do toho domu? Aj tak to tam isto chalani z protidrogového všetko preskúmali. Ale predsa len. Je to môj priateľ. Mal som mu povedať, že pôjdem s ním. Nemal som ho nechať samotného. Ešte si ublíži. Možno má nejakú psychickú poruchu. To môže byť nebezpečné. Hlavne pre neho samotného. Ostáva dúfať, že si neublíži. Ale čo ak zas zbadá tu svoju halucináciu a bezhlavo sa za ňou rozbehne a skočí rovno pod nejaké auto či kamión, ktorý sa bude rútiť cestou neočakávajúc, že mu nejaký šialenec môže vbehnúť rovno pod kolesá. Alebo ešte kvôli svojej paranoji zraní nejakého nič netušiaceho okoloidúceho. Nemal som ho nechať odísť. Hrozí tu nebezpečenstvo a nie len jemu.
Už je však neskoro. Vzal si auto a ja ho už nedobehnem. Iba ak by som sa zastavil v tom dome. Mám to cestou k môjmu vlastnému domu, takže keď budem prechádzať okolo a uvidím niečo podozrivé tak to preverím. Už som fakt unavený z dnešného dlhého dňa. Nemám moc náladu sa ešte do niečo namáčať. Spánok je mojím cieľom v túto pochmúrnu večernú hodinu. Ide sa.
Postavil som sa, zaplatil účet a vyšiel som von. Ako som si myslel. Paul vzal služobné auto. Nič iné mi neostáva ako ísť domov peši. Alebo minúť peniaze na taxík. Lenže nemám číslo na žiadnu taxislužbu. Už dlho som žiadnu ani nepotreboval. Do práce chodím služobným alebo vlastným autom a ak aj taxík potrebujem, tak ho volám z domu pomocou čísla v zlatých stránkach. Prosebne sa dívam za roh, aby som nemusel ísť peši. Nič. Pomaly sa vydávam na dlhú cestu k svojmu domovu. Trištvrte hodiny chôdze odtiaľto. Ak pôjdem rýchlo. No zrazu ma osvetlili svetlá reflektorov. Jeden taxík akurát zahol do tejto ulice. Super. Len dúfam, že nie je obsadený. Už sa blíži. Nevidím nikoho sedieť vzadu, takže bude určite voľný. Ak si ho teda niekto predtým nezavolal telefónom a nerezervoval si ho. Ale to zistím až keď vodičovi zamávam a poviem čarovnú formulku: „Taxi!“
Taxikár vyhodil smerovky a začína spomaľovať. Takže je teda voľný. Skvelé. Nemusím si namáhať moje unavené nohy chôdzou a ani čakať na ďalší a môžem hneď vyraziť domov. Odbočil bližšie k obrubníku a zastal presne predo mnou. Nastúpil som dnu. Bude to zrejme prisťahovalec. Na palubnej doske má sošku mne neznámeho bôžika. Zrejme nejaký z indickej mytológie, ktorý ho má chrániť pred cestnými pirátmi alebo nebezpečnými zákazníkmi.
„Kam to bude?“
„Na Long street. Dom číslo 56.“
„Ísť domov pane?“
„Áno. Dnes to bol dosť dlhý deň. Už som unavený.“
„Dobre pane. Ja bude nie rušiť.“
Jeho cudzí prízvuk v kombinácii s pre neho ešte nie dobre zvládnutým jazykom znie veľmi komicky. Nesmejem sa však. Snaží sa a to je dobre. Mnoho prisťahovalcov sa namiesto slušnej práce dáva na zlé chodníčky. Robia si tu svoje mafie, kradnú alebo obchodujú s bielim mäsom alebo bielym práškom. Možno keby všetci boli ako tento neboli by cudzinci braný s nevôľou ostatného obyvateľstva. Ale je to trochu problém aj nás. Ľudia škatuľkujú všetko. Nikdy neberú ohľad na jednotlivca, ale na škatuľku do ktorej patrí v ich hlave. Veď ani my, veľká masa domorodcov žijúca v tejto krajine, nie sme bezchybný. Aj medzi nami je mnoho hnusu. Kopa odpadu ku ktorej sa nepriznávame a snažíme sa od nej odvrátiť tvár. No predsa sa sami nezaškatuľkujeme ako niečo zlé. Naopak častokrát sa berieme ako tí dobrí a zlo spomedzi nás ignorujeme alebo ho berieme ako strašnú výnimku, ktorá však nemá vplyv na zvyšok škatuľky domorodcov.
Už je to len chvíľka cesty. Pár ulíc a som doma. Opäť uvidím svoju ženu a syna. Mám nebezpečnú robotu. Nejaký grázel ma môže odbachnúť hociktorý deň, keď som službe. Preto som vďačný za každý deň, alebo hoci len večer ako je tento, čo som s nimi. Aj oni sú šťastný, keď ma vidia vracať sa z práce živého a zdravého, bez nejakej zlomeniny, škrabance alebo modriny. Tak ako som ráno odchádzal. Pre nás má cenu každá spoločná chvíľa, ktorú prežijeme.
Tak veľmi sa teším domov. Na kúpeľ po tomto náročnom dni. Relax a oddych. Očistiť svoju dušu. Aj po tejto veci teraz strašne túžim. V práci si ho moc neužijem. Buď sedíme v nepohodlnom aute alebo naháňame nejakých grázlov na úteku či vyšetrujeme nejaký zložitý prípad. Nie len fyzická stránka, ale aj tá duševná je po každom služobnom dni úplne vyčerpaná. Už len pár minút a budem doma.
Cesta domov ešte križuje ulicu, kde sa stala tá nehoda s drogami, pri ktorej zahynuli tie deti. Paul je určite ešte tam a márne hľadá nejaký dôkaz. Vždy keď riešime nejaký zvláštnejší prípad, tak ho musí aj po jeho uzavretí ešte aspoň týždeň preskúmavať. Znovu sa prehrabúva dôkazmi a hľadá akúkoľvek aj tú najmenšiu chybičku, ktorú urobil a snaží sa ju napraviť. Tých chýb však nie je veľa. A on po týždni nakoniec aj tak zistí, že hľadá zbytočne. Fakt netuším prečo to robí. Zrejme má strach, že uškodí niekomu cudziemu, že niekoho usvedčí na základe zlých dôkazov alebo aspoň ich zlej interpretácii. Ja tomu nerozumiem. Robíme si svoju prácu dôkladne. A máme vlastné vnútorné kontrolné mechanizmy, ktoré by chybu aj tak skôr či neskôr odhalili. No on je už taký. Nemá zmysel mu vnucovať nejaký iný štýl vyšetrovania. Aj tak by si ho neosvojil. Určite nie natrvalo.
Tak a je to tu. Tá neslávna ulica. Všimol som si jednu zvláštnu vec. Jediný dom, pred ktorým nesvieti osvetlenie je ten, kde sa stalo to nešťastie. Susedom to asi nevadí. A v dome momentálne nie je nik. Až na Paula. Takže asi tak skoro ani nikto elektrikárov nezavolá, lebo ako sme sa dozvedeli tie deti si dom prenajali od akéhosi obchodníka, ktorý je momentálne v Európe. Platili ho spoločne z brigád. Navyše cena nebola tak drahá. Majiteľ nevedel načo im je a ani sa o to nestaral. Škoda. Možno keby sa viac zaujímal o to čo chce robiť banda tínedžerov, ktorý majú ledva osemnásť vo vlastnom byte, zvlášť keď väčšina ich rovesníkov ešte býva u rodičov, mohli možno tie deti ešte žiť. Ale to je všetko keby. Stalo sa. Už sa neodstane. Navyše asi bol rád, že na tom dome niečo navyše zarobí. Určite to bolo pre neho výhodnejšie ako ho tu nechať stáť naprázdno.
Cez okno skutočne vychádza svetlo. Takže Paul tam určite je. Čo je to? Akási červená postava práve zahla za dom. Akoby išla ku zadnému vchodu. Chce napadnúť Paula? Boli jeho vidiny, teda aspoň mne sa to zdalo ako vidiny, nakoniec skutočné? Nie. To nie je možné. Muselo sa mi to zdať. Ale aj tak to musím preveriť. Videl som tú červenú postavu, ktorú opisoval Paul. Nemôžem dopustiť len kvôli tomu, že si myslím, že to bol len výplod jeho fantázie, aby ho tá postava napadla. Ak je teda, ako stále tvrdil Paul, skutočná. Neviem či mám veriť tomu čo som videl, alebo tomu čo mi káže rozum.
„Prosím na chvíľku tu zastavte. Ak dôjde ku streľbe alebo inej nečakanej udalosti, tak prosím okamžite zavolajte na políciu a povedzte dispečingu, že seržant so služobným číslom 11/329 žiada posily.“
„Byť tu niečo nebezpečné?“
„Neviem, ale prosím ak bude treba spravte čo som vám práve povedal.“
„Áno. Ja rozumieť.“
Nebol som si tým, čo tento taxikár práve povedal, až tak istý. Ale aj tak rýchlo vystupujem z auta a blížim sa k domu. Vnútri vidím Paula s baterkou. Akurát to vyzerá, že si niečo prezerá v ruke. Možno predsa len našiel niečo dôležité a tá červená postava sa ho preto snaží dostať. Rýchlo ho musím varovať.
Čo sa deje? Lampa, ktorá ešte pred chvíľou nesvietila sa zrazu rozsvietila strašne prudkým červeným svetlom. Má to na svedomí tá postava? Toto svetlo ma oslňuje. Nevidím už nič čo je za oknom. Ale aj tak som už pri vchodových dverách. Sú pootvorené. Paul zabudol zavrieť.
Vchádzam do predsiene a už som skoro v obývačke. Počujem výstrel. Čo sa stalo? Prekvapila Paula tá červená postava? Stihol ju zastreliť? Alebo ho snáď predbehla a zastrelila ona jeho? Počkať. Prečo cítim teplo na hrudi. Siaham tam rukou. Cítim niečo lepkavé a mokré. Dávam si ruku tak, aby som videl čo to je. Je červená. Ruka je červená. Červená od tej teplej a lepkavej tekutiny. Krv. Rozteká sa mi po hrudníku. Strácam silu. Kto ma postrelil? Tá červená postava? Dostala aj Paula? Mal som mu veriť a ísť s ním. Celý čas mal pravdu. Tá postava má niečo spoločné s tými smrťami. Určite. A teraz má na svedomí aj mňa. Dúfam, že Paul unikol. Už nemám žiadnu silu. Padám k zemi.
Vnímanie sa mi tiež oslabuje, ale aj tak vidím siluetu postavy, ktorá sa ku mne blíži. No strácam sily a všetko okolo mňa sa krúti. Nevidím nič jasne. Všetko je rozostrené. Aj tá postava. Je to ten vrah? Nie. Je to Paul. Spoznal som ho až keď bol úplne pri mne. Chvalabohu. Nič sa mu nestalo. Unikol. Ale ja nie. Môj život sa chýli ku koncu. Viem to. Už neuvidím svoju ženu. Už neuvidím svojho syna. Už neuvidím nič z tohto sveta. Ešte, že je tu Paul. Môj verný priateľ. Je pri mne až do konca. Dúfam, že neblúznim. Ešte mi zostáva trocha síl.
„Lynch. NIE! Lynch. Ty to nemôžeš byť. PREČO LYNCH???“
„Paul. Pria-teľ mô-ôj.“
„Lynch prepáč. Ja…“
„Nemôžeš za to. Prekvapila ma. Vi-videl som ju. Tá-á č-červen-á postava sku-skutoč-skutočne existuje. Ce-lý č-čas s-si mal pravdu. Videl som ju.“
„Lynch. Nič nehovor. Odpusť mi.“
„Zbo-zbohom priateľ. Pozdrav Dorothy a Jasona. Po-povedz im, že ich mi-mi…“
Nedokážem to dopovedať. Už si necítim telo. Necítim nič. Nevidím nič. Nevnímam nič. Len prázdnote a jasné svetlo okolo mňa. Realita je preč. Realita je mŕtva.

bax

Note: There is a rating embedded within this post, please visit this post to rate it.

Opäť ako každý večer, keď máme nočnú sedím s Lynchom v aute. Obchádzame náš lokál. Táto noc je až nezvyčajne pokojná. Myšlienkami sa stále vraciam k udalostiam spred týždňa. Po rozume mi chodia stále nové otázky. Prečo Jessica kričala a prosila o smrť? Je to absurdné. Počas celej mojej praxe som sa nestretol s človekom, ktorý po takej dávke koksu dokázal súvisle myslieť alebo hovoriť. Ale toto mi znie jasne, premyslene. Akoby im niekto k tomu predávkovaniu dopomohol. Žeby tá postava v červenom? Nie. To určite nie. Veď ten bol len výplodom mojej fantázie. Určite. Nemohol byť skutočný. To by mi nemohol tak ľahko ujsť.
To však nie je jediná vec, ktorá ma trápi. Na druhý deň po tej hroznej noci som si uvedomil jedno. Je to až moc priveľká náhoda, že sa predávkuje šesť ľudí súčasne. Šesť rôznych ľudí. Každý má inú stavbu organizmu. Na každého pôsobí droga inak. A určite mal každý z nich iné množstvo toho koksu. Prečo neprežil ani jeden? Veď sme na miesto prišli tak rýchlo. Pár minút po tom ako boli nahlásené výkriky. Vtedy ešte aspoň to dievča žilo. Ale ak by bola posledné na žive, kto ju mal zabiť? Alebo mala halucinácie? To by bolo možné. Furt mi to nedá. Niečo tu nesedí. Niečo tu skutočne smrdí. Ale čo? Prípad je však už uzavretý. Nikto tu nevidí tie nejasnosti.
Na druhej strane, z pohľadu, ktorý považujú za pravdivý ostatný vyšetrovatelia a aj Lynch, je všetko také jasné. Jednoducho to trochu, no trochu, skôr riadne, skrátka prehnali to. Neodhadli svoje možnosti. A to sa im stalo osudným. Nemá zmysel sa nad týmto prípadom ďalej zamýšľať. Je to uzavreté. Bodka.
Ale ja nemôžem. Nedokážem to hodiť za hlavu ako moji kolegovia. Alebo ako Lynch. Vždy som nad všetkým dlho premýšľal. Vracal som sa ku každému prípadu. So svojou prácou som nikdy nebol spokojný. Vždy som mal pocit, že som niečo prehliadol, na niečo zabudol. Že som niekoho nesprávneho poslal za mreže a tak podobne. Ale to väčšinou prešlo po pár dňoch. Toto je však iné. Niečo tu nehrá. A nie je to naše rádio čo máme v služobnom aute.
„Stále na to myslíš?“
„Áno.“
„Už to hoď za hlavu. Zbytočne to riešiš. Aj tak nič nevyriešiš. Proste sa pár tínedžerov predávkovalo na súkromnej oslave plnej alkoholu a drog. Je to také ťažké pochopiť? Veď poznáš tú dnešnú mládež. Tak nechápem prečo všade vidíš niečo skryté. Možno len ty – áno – ty sa skrývaš pred svetom a nie svet pred tebou.“
Možno má Lynch pravdu. Bojím sa si priznať, že za tou tragédiou nič skryté nie je. Mal by som to skutočne hodiť za hlavu. Neriešiť to. Ale proste už mám takú povahu.
Lynch práve zabočil doprava. Vychýrený bulvár plný prostitútok, narkomanov a iných vyvrheľov spoločnosti. Keď nás zbadajú robia sa akoby nič a mi ich nemôžeme dostať z ulice. Nič im nedokážeme. Prostitútky sa vyhovárajú, že čakajú na priateľov. A keď niektorú z nich prichytíme ako práve nalákala nejakého zákazníka na svoje vnady a odvádza si ho do najbližšieho hodinového hotela nezmôžeme nič. On sa verejne neprizná, že šiel so šľapkou a zatĺka, že je to jeho priateľka. Neohrozí si predsa manželstvo výpoveďou na polícii. A ona hrá túto hru ochotne s ním. Zákon je na nich krátky.
Narkomani sú zas rozlezený po bočných tmavých uličkách, kde naše oči nedovidia. A keď sa ich aj vydáme preskúmať, oni nás z úkrytu v tme bočnej uličky zbadajú skôr a majú dostatok času ujsť alebo sa ukryť, či zlikvidovať všetky možné dôkazy proti nim. Je to nekonečný boj. Boj bez víťaza.
Pochmúrna atmosféra tohto bulváru mi umožnila aspoň na moment zabudnúť na Jessicu a päť mladíkov čo zahynuli spolu s ňou. Lynch zastal. Na semafore svieti červená. Pred nami cez prechod prešla brunetka. Mohla mať tak trojky. Možno štvorky. Viac som si z nej nezapamätal. Celú noc tu prešľapuje. Vonku môžu byť tak dva stupne. A ona tu drie. A ráno jej peniaze aj tak vezme nejaký pasák. Ale ona tu aj tak príde zas ďalší večer. Nemá inú možnosť. Ale aj to málo čo jej pasák nechá jej bohato stačí. Kúpi si za to nejaké háčko alebo koks. A večer si musí zarobiť na ďalšiu dávku, lebo inak ju čakajú ukrutné bolesti spôsobené abstinenčnými príznakmi. Často ich k tejto závislosti privedú samotný pasáci a držia ich tak pod kontrolou. Vedia, že dievčatá budú potrebovať ďalšiu dávku a tak prídu opäť predávať svoje telo. Už sa pomaly blížime na koniec tohto strašného bulváru. Konečne.
Počkať. Vpravo červený záblesk. To je tá červená postava čo som videl pred týždňom. To nie možné. To musí byť len ďalší výplod mojej fantázie. Nemôže existovať. Ale ja som tú postavu jasne videl. Zabočila do jednej z tých tmavých bočných uličiek. Presne do tej medzi kinom a rýchlym občerstvením.
„Zastav!“
Lynch sa pri mojom výkriku strhol. Prudko zabrzdil a ja som si udrel bradu o palubnú dosku. Moja chyba. Nemal som bezpečnostný pás. Prudko otváram dvere a pozerám sa po okolí. Nič nezvyčajné. Bežím ku uličke kde zmizla tá tajomná červená postava. Videl som síce len malý záblesk, ale určite to bola tá istá postava ako vtedy. Moje oči si musia chvíľku zvyknúť na tmu tejto všetkými zabudnutej uličky. Na rozdiel od osvetleného bulváru si tu človek nevidí ani na krok. Oči si už mierne privykli, ale aj tak pre istotu šmátram rukami pred sebou. Červená. Zas ten záblesk. Teraz na druhom konci uličky, kde opäť vbieha do niektorého z hlavných bulvárov. Už nešmátram rukami pred sebou. Teraz bežím. Nevidím nič čo mám pod nohami či pred sebou. Utekám na druhý koniec tejto uličky a nestarám sa, či tu na mňa nečíha nejaká pasca. Chyba. O niečo som zakopol. Strácam rovnováhu a tvrdo padám k zemi. Zakopol som o niečo mäkké. Určite to nie je žiadny kameň, či nejaký starý šrot, ktorý tu niekto vyhodil. Je to oveľa väčšie. Niečo ako vrece zemiakov.
Z konca uličky, ktorým som sem prišiel vidím jasné žltkasté svetlo. Blíži sa ku mne. Svieti mi priamo do očí. Osvetľuje ma a ja nevidím jeho zdroj. Upokojí ma však Lynchov hlas.
„To som len ja s …“
Nedopovedal. Pohľad mu padol na to vrece o ktoré som zakopol. Nie, nie je to vrece. Už to dobre vidím aj ja, aj keď len za pomoci Lynchovej baterky. Je to mŕtvy narkoman. Na ruke má ešte stopy bieleho prášku, ktorý zrejme ešte pred chvíľou vdychoval. Nemám pochybnosti. Určite je to koks. Neuveriteľné. Tá červená postava nemôže byť len prelud. Nemôže. Musí to byť niečo reálne. Niečo čo súvisí s týmto prípadom. Určite to nie je náhoda, že som ju videl dvakrát a vždy pri nejakom mŕtvom narkomanovi. Už som si istý. Na tej smrti šiestich mladých ľudí spred týždňa je niečo zvláštne. Určite to súvisí aj s týmto prípadom Ale ako? Žiadnu očividnú súvislosť nevidím. Má tá postava čo do činenia aj s inými prípadmi? Musím túto záhadu rozlúštiť. Jednoducho musím.
„Kurva, prečo zas ja? Akoby nestačil minulý týždeň. Zas nejaký sprostý narkoman. Paul načo si tu liezol? Ďalšie zbytočné papierovačky. Idem to oznámiť na stanicu. Tu máš baterku. Zatiaľ to tu prezri.“
„Počkaj Lynch. Ja som ho opäť videl. Opäť som videl tú červenú postavu. Preto som tu vbehol.“
„Nezmysel. Si prepracovaný. To bude len nejaká náhoda. Nejaká sakramentsky sprostá náhoda. Ale jedno mi sľúb. Na budúce za svojimi prízrakmi nebež. Zbytočne nám pridávaš na robote.“
Lynch je trochu zvláštny. Vyzerá akoby nič nemal rád. Akoby si túto prácu vôbec nevážil. Neuvedomoval si jej dôležitosť. Ako keby ju najradšej prenechal niekomu inému a sám sa na ňu vykašľal. Ale opak je pravdou. Za tú dobu čo sme kolegovia som zistil, že v skutočnosti túto prácu miluje a nevymenil by ju za nič na svete. Len z akejsi nevysvetliteľnej príčiny stále podpichuje a rýpe do všetkého.
Lynchova postava pomaly zmizla v tme uličky, ale netrvalo dlho a zas sa jeho črty zjavili pri výstupe do bulváru. Nastúpil do policajného auta a zrejme sa teraz cez vysielačku spája s ústredím.
Musím ešte raz prezrieť okolie. Je to dôležité. Najprv sa zameriavam na samotnú obeť. Tento chalan môže mať tak osemnásť. Ale vyzerá na tridsať. Drogy ho úplne zruinovali. Vrecká má prázdne. Zrejme dal to posledné čo mal nejakému dílerovi, aby mal na svoju nutnú každodennú dávku. Možno okradol nejakú bezbrannú ženu alebo dôchodcu. A možno vykradol nejaký obchod. Alebo v horšom prípade pre pár drobných niekoho zabil. Aj také veci ma už stretli počas mojej praxe. Niekedy nad nimi až rozum stojí. Pre jeden dolár dokáže človek zabiť iného človeka. A keby len pre dolár. Videl som aj také trosky čo zabili niekoho pre lacnú bižutériu či štvrťák.
Ešte pozriem z vnútornej strany jeho kabát. Ako som si myslel. Tento kabát má ešte aj vnútorné vrecko. Také kde si schováte doklady a peniaze a myslíte si, že keď ich budete mať pri srdci, tak sú v bezpečí. Ktovie či takto uvažoval aj tento. Šmátram po vnútornom vrecku. Nič tam nemá. Buď nepatril medzi tých čo si do tohto vrecka niečo odkladajú alebo to čo tam mal mu postačilo akurát na jeho poslednú dávku. A možno tam jednoducho nemal čo dať a toto vrecko nepoužíval.
Vytiahol som teda ruku z vrecka. Letmým pohľadom som si ruku skontroloval. Skôr to bolo reflexívne ako cielené. Mám na končekoch prstov biely prášok. Tak je to jasné. Tento narkoman si tu neschovával doklady a ani peniaze. Tie pre neho nemali žiadnu cenu. Schovával si tu jeho najmilšiu vec. To bez čoho by nemohol žiť a čo ho nakoniec aj o život pripravilo – koks.
Ešte musím prezrieť okolie. Asfalt je tu popukaný. Tieto bočné uličky vôbec nie sú udržiavané. Akoby sa vybudovali len preto, aby sa na ne mohlo zabudnúť. Sáčky, psie, ale aj ľudské výkaly či iný odpad. To všetko sa tu váľa. A nikoho to nezaujíma. Raj pre potkany. Pre tú mestskú háveď. To oni sú pánmi týchto uličiek.
Vedľa mŕtvoly, asi tak meter od nej, je ustlaná posteľ z kartónových krabíc. Takýto mladý človek a už prespával na ulici. Rodičia mu asi umreli. Alebo sa nedokázali vyrovnať s jeho závislosťou a vyrazili ho z domu. Alebo patril medzi tých, čo si myslia, že po osemnástke sú voľný a dokážu sa postaviť na vlastné nohy. No nedokážu. Navyše sú príliš hrdý na to, aby si to aj priznali a vrátili sa napríklad späť ku rodičom či iným príbuzným. Nakoniec pre vlastnú hrdosť skončia na ulici.
Počkať. Pod nohou má akúsi vreckovku. No je to skôr nejaký kúsok látky. K nosu si ho však radšej nepriložím. Cítiť z neho čudný zápach. Pravdepodobne v ňom bude napustené niečo uspávacie alebo nebodaj nebezpečné. Pre istotu to dávam do sáčku na dôkazy a pošlem to na expertízu do laboratória.
Počujem kroky. Lynch sa vracia. A s ním traja policajti. Tí to tu po nás prevezmú.
„Pošlite toto na expertízu!“
„Áno pane. Čo je to, ak smiem vedieť?“
„Neviem. Nejaký kus látky napustený zrejme nejakou nebezpečnou látkou.“
Ten policajt musí mať veľkú odvahu. Aj napriek upozornenie, že v sáčku bude zrejme niečo nebezpečné ho otvoril a dal hlavu celkom blízko k otvoru. Asi to ale nebude nebezpečná látka. Nahromadené výpary v sáčku by ho už určite omráčili. K takýmto veciam by však mal pristupovať opatrne. Jeho neskúsenosť ho raz môže aj zabiť. Čo to robí? Ešte tam aj šmátra rukou. Čo sa nebojí žiadnej toxickej látky, ktorú môže obsahovať to čo som našiel? Nie. On sa nesnaží vybrať tú vreckovku či čo to je. Vyzerá to skôr akoby sa presviedčal, že tam je, respektíve nie je.
„Pane, ale v tomto sáčku nič nie je.“
„Nemožné. Ukáž! Sám som to tam dával!“
Čo to má znamenať? Strieľa si zo mňa? Nie! Skutočne! Nič tam nie je! Naozaj nič. Takže on ten sáčok neprehľadával z neskúsenosti. Vedel, že mu nič nehrozí. Veď nemá z čoho. Nič tam nie je. Ale kde sa to podelo? Kde? Veď som to tam sám dával. Červená postava. Zas ju vidím. Opäť vychádza z uličky. Teraz ju musia vidieť všetci!
„Pozrite tam! To je tá červená postava. Ona musela vziať ten dôkaz!“
„Nič nevidím Paul. Kde má byť tá červená postava? Navyše ako mohol niekto vziať tvoj dôkaz, keď sme tu len mi piati.“
„Lynch. Musel si tú postavu vidieť. Nehovor, že nie. A musela to zobrať. Neviem ako, ale musela. Iné vysvetlenie nie je. Ani vy ste nič nevideli?“
Všetci traja policajti zakrútili hlavou. Ako je to možné? Teraz ju bolo vidieť celkom zreteľne. Teda aspoň tie obrysy. Niečo tu nehrá.
„Si unavený Paul. Potrebuješ dovolenku.“
Neodpovedám. Viem čo som videl a to mi stačí. Nechcem sa tu hádať s ostatnými, ktorý údajne nič nevideli. Nemá to zmysel. Iba by si mysleli, že som blázon. Ale ja nie som. Nemôžem byť. Ale čo ak… Čo ak má Lynch pravdu a som len prepracovaný. Asi by som si mal vziať dovolenku. Ale nie. Ja som si istý. Nemohol to byť prelud.
„Poďme to radšej zapiť. Poznám dobrý bar. A je neďaleko.“
Toto je asi najrozumnejšia vec akú Lynch túto noc povedal. Potrebujem to s ním prebrať osamote. Neverím, že tú postavu nevidel. Veď bola taká zreteľná. Taká skutočná a reálna. Ja som si takmer istý, že sa mi to nemohlo zdať. Ale všetci ma presviedčajú o opaku. Kde je pravda? Nie. Určite sa nemýlim. Je reálny. Musím to zapiť. Možno sa mi v hlave viac vyjasní a prídem na iné súvislosti v tomto prípade, ktoré zatiaľ nevidím.
Rozlúčili sme sa s troma kolegami, ktorý po nás prevzali miesto činu a spoločne s Lynchom odchádzame. Lynch trochu vpredu. On vie, kde je ten bar. Nechávam sa viesť. Je to skutočne blízko. Asi dva bloky od miesta, kde som videl svoj červený prízrak. Aj keď to určite nebol prízrak. Bola to živá dýchajúca bytosť. Žeby sa snažil očistiť mesto od narkomanov, ktorých po nociach prepadáva a vraždí? Rozhodne to je nejaký psychicky narušený jedinec. Ak je teda moja teória správna. Ale možno je jeho prítomnosť na mieste činu len náhodná. Alebo čo ak majú predsa len všetci pravdu a on neexistuje? Čo ak neexistuje nikde inde, len v mojej hlave? Opäť mám pochybnosti. V jednu chvíľu som si istý jednou verziu, v druhú zas tou opačnou. Misky váh v mojej váhe sa zúrivo kolíšu a ešte potrvá hodnú chvíľu kým sa upokoja a zostanú v rovnováhe.
Vošli sme dnu a usadili sa rovno pri bare. Lynch objednal panáka. Tento života budič ma prebral. Už sa necítim vôbec zle. Ale napriek tomu nemôžem prestať myslieť na tú postavu. Na ten červený tieň, ktorý leží na mojej mysli. Čo si asi tak myslia o mne kolegovia? Musím im pripadať šialený. Ešte raz sa musím vrátiť tam, kde to začalo. Tam, kde zahynulo tých šesť mladých ľudí. Musím!
„Lynch. Musíš ma tam ešte raz odviesť. Prosím.“
„Odviesť? Kam?“
„Tam, kde zomreli tí šiesti pred týždňom. Jednoducho musíš. Nepýtaj sa ma prečo. Cítim, že tam nájdem niektoré odpovede.“
„Myslím, že potrebuješ ešte jedného panáka a poriadnu dovolenku. Prihovorím sa u šéfa.“
„NIE!!!“
Neviem, kde sa to vo mne vzalo. Zvrieskol som na Lyncha tak, že sa za nami otočila celá krčma. Navyše som sa pritom postavil a vyzeralo to akoby som mal na Lyncha každú chvíľu zaútočiť. Až teraz som si to uvedomil. Pomaly si sadám, no všetky pohľady sú nasmerované na nás. Vari je to z toho tlaku, že nik neverí tomu čo som videl? Veď ja sám som si tým nebol istý. Až dodnes. Ale dnes to museli vidieť všetci, ale oni tvrdia, že nie. Majú ma za blázna. V duchu sa mi vysmievajú. Ale nemal som na Lyncha tak zvriesknuť. Je to môj priateľ. Nikdy ma nezradil. Ale vážne nič nevidel? Alebo to na mňa len hrá, lebo má v hlave rovnaké pochybnosti o tom čo videl? Alebo má pravdu a v omyle som ja?
„Prepáč mi Lynch. Neviem čo to do mňa vošlo. Si môj najlepší priateľ. Prosím sprav to pre mňa. Ja tam jednoducho musím ísť.“
„Bojím sa ťa. Neovládaš sa. Vidíš všemožné prízraky. Paul čo sa to s tebou deje. Dvadsať rokov služby. Dvadsať. Koľko vrážd a koľko násilia sme za ten čas videli. A teba zloží partia narkomanov? Aspoň mali príjemnú smrť. Boli v stave, v ktorom nič necítili. Nie ako iné prípady s ktorými sme sa stretli. A to boli mnohokrát aj mladší ľudia. Prečo ťa tak trápia práve títo?“
„Viem čo som videl. Možno je to pre teba absurdné, ale ja to viem. Pomôž mi. Je to len jedna cesta. Navyše to máš aj po ceste domov. Bude to pre teba len malá zástavka.“
„Prečo si to neodšoféruješ sám? Vypil si len jednu whisky. Tak ako ja. Na to sa vyhovoriť nemôžeš. Máme v sebe rovnako alkoholu. Tak prečo do svojich problémov a predstáv zaťahuješ aj mňa? Pre mňa je celá vec uzavretá. Partia narkomanov sa predávkovala. Bodka.“
„Chcem ti dokázať, že mám pravdu.“
„Mne nič dokazovať nemusíš. Vieš dobre, že si môj priateľ. Ja ti verím. Verím, že si niečo videl. Ale netvrď, že je to skutočné. Je mnoho dôkazov, ktoré sú proti tomu. Paul ty jediný si videl tie postavy. Prosím ťa. Veľmi ťa prosím, vezmi si to voľno. Prečisti si hlavu. Tu nič skryté nehľadaj.“
„Prepáč. Musím tam ísť. Keď ma nechceš odviesť ty, pôjdem sám. Ahoj.“
Lynch ma sklamal. Toľko rokov sme priateľmi a cítim, že mi neverí. To je asi prvý krát, kedy mám takýto pocit. Musím to hodiť za hlavu a sústrediť sa na prípad. Vyriešim túto záhadu za každú cenu.
Zobral som si služobné auto a razím si to ponurými uličkami tohto mesta. Hlava mi ide prasknúť od množstva informácii čo v nej držím. Neustále kombinujem všetky možnosti a skúšam nájsť akúkoľvek, aspoň maličkú, súvislosť. Nedarí sa mi to. Musím sa sústrediť na premávku. Takto na večer sú cesty plné šialencov, ktorý si myslia, že keď sú cesty po zotmení takmer prázdne, tak patria im. Neuvedomujú si nebezpečenstvo, ktoré im pri tom hrozí. Alebo ešte horšie. Uvedomujú si to a to ich na tom láka. No nikto z nich nemyslí na iných obyčajných ľudí, ktorý sa môžu vracať večer domov. A nehoda je na svete. Práve jeden takýto samovrah okolo mňa presvišťal na striebornom športiaku. Značku som si nestihol všimnúť. Išiel tak dvestodvadsať. Ešteže som už tu.
Dorazil som na miesto. Je to tu o niečo pochmúrnejšie ako v tú osudnú noc. Žlté policajné pásky sú ešte stále okolo domu. Kolegovia z protidrogového sa tu asi snažia nájsť nejaké dôkazy. Obehol som celý dom zvonka. Nič. Len tráva a vzadu malá záhradka. Skúsim šťastie v dome. Chalani z protidrogového to tam síce isto celé prezreli. No aj tak ma láka niečo dnu. Niečo tam určite nájdem.
Vstupujem do chodby. Je tu tma. So svetlom mi pomáha len malá baterka. Ako som si myslel. Kolegovia z protidrogového to tu prečesali celé. Aj obývačka je úplne čistá. Každá vec, ktorá sa môže hodiť pri vyšetrovaní je dávno zhabaná. To sa tu naozaj nič nenájde? Bolo moje tušenie nesprávne? Niečo tu predsa musí byť. Niečo čo tí ostatný prehliadli. Ale kde to hľadať? Začínam strácať nádej.
Pohľad mi padol na šuplík v rohu izby. Je dosť veľký. Vyzerá akoby sa s ním dlho nehýbalo. To môže byť moja šanca. Niečo tam môže byť. Nie v nejakej priehradke tohto šuplíku. Ten isto prehľadali, ale možno pri tom zabudli na to, že aj pod ním niečo môže byť. Nejaká malá čiastočka dôležitého dôkazu, ktorá sa zakotúľala na miesto, ktoré by nik nečakal. Pomaly sa snažím stolík odsunúť. Je ťažký. Poctivé ťažké drevo. Žiadne lacné imitácie. Nečudujem sa, že sa nikomu nechcelo pozrieť pod neho. Je naozaj veľmi ťažký. Asi to nikomu nestálo za tú námahu. Ale mne stojí.
Po chvíľke námahy zisťujem, že to nepôjde. Podarilo sa mi ho len trochu nadvihnúť. Potrebujem však najskôr nejakú podložku, ktorá ho takto nadvihnutý udrží aspoň na takú chvíľu, za ktorú sa stihnem nakuknúť tesne pod okraj, ktorý je bežne nedostupný. Čo by mi tak mohlo pomôcť? Už viem. Vybehol som z domu a zamieril do záhradky za ním. Áno. Našiel som čo som potreboval. Stredne veľký okrasný záhradný kameň. Idem s ním dnu. Položil som ho na zem a šuplík som znova trochu nadvihol. Nohou rýchlo posúvam kameň pod šuplík. Pomaličky ho skladám. Hurá. Podarilo sa. Kameň zadržal tento šuplík vo výške akú potrebujem.
Skláňam sa k zemi a pozorne prehľadávam miesto, ktoré šuplík normálne zakrýva. Musím byť opatrný, aby som náhodou nedrgol do kameňa. Lebo to by sa mi celý tento ťažký šuplík zosypal na ruku a rozdrúzgal by mi prsty, ktorými pod ním šmátram. Vidno, že som prvý, možno aj po niekoľkých rokoch, čo sem nakukol. Je tu menšia vrstva prachu. Nikdy mi nešlo do hlavy ako sa prach dokáže dostať aj do takýchto škáročiek. Je tu spadnutých 50 centov. A…
To nie je možné. Malý útržok červenej látky. Akoby z oblečenia tej červenej postavy, ktorú som videl. To je jasný dôkaz. Už mi nik nemôže povedať, že si vymýšľam. Nik. Muselo tu dôjsť k súboju. Asi preto to dievča chcelo, aby ju zabili. Ten muž v červenom ich možno donútil k predávkovaniu. Ale je tu aj tak veľa diskutabilných vecí. Prečo sa tu potom nenašli známky po násilí a zápase? Prečo sa tu nenašlo nič čo by naznačovalo súboj? Je toho ešte veľa čo musím zistiť. Ale toto by mi malo pomôcť. Teraz mi ostatný uveria a pomôžu mi s pátraním.
Tento objav mi dodal novú energiu. Je čas ísť domov. Poslúchnuť Lyncha a dať si trochu oddych. Čaká ma ešte dlhé skúmania toho, čo sa tu v tú osudnú noc skutočne prihodilo. Počujem hluk, ktorý ide spred domu. Kroky. Červené svetlo. Osvetľuje ma jas akoby červených reflektorov. Vidím obrysy postavy. Nerozoznávam ju. Tie červené svetlá ma úplne oslepujú. Ale som si istý. Je to on. Tie červené svetlá to len dokazujú. Nie to nemôže byť náhoda, že práve pri príchode tejto tajomnej postavy je celý dom osvetlený červenou. Musí to byť on. Vie čo som našiel a chce to späť. A určite sa ma chce zbaviť. Vie, že som tu v tú noc bol. Vie, že som bol aj dnes v tej uličke. Viem o ňom toho priveľa a to je pre neho nebezpečné. Buď ja alebo on. Nesmiem zaváhať. Musím konať rýchlejšie ako on. Vyťahujem zbraň. Strieľam. Zasiahol som ho. Padá nevládne k zemi.

bax

Note: There is a rating embedded within this post, please visit this post to rate it.

„Čo sa stalo, že ma tak náhliš?“
„Prepáč Paul. Bolo to súrne. Volali nám z vysielačky. Sme najbližšie k miestu činu.“
„Aké miesto činu tu spomínaš? A zapni sirény, keď sa už ženieš na tú červenú!“
„Jasné. Zabudol som…“
Na stanici nám namontovali akési nové sirény. Páni! To húka. Skoro nepočujem čo mi hovorí Lynch. Ani neviem odkiaľ má tu sprostú prezývku. Znie to divne. Ale je rád, keď ho tak oslovujeme. Tak ho aj ja tak volám. Musím sa veľmi sústrediť, aby som mu rozumel. Hneď po návrate na stanicu musíme spraviť niečo s tými sirénami.
„.. No ty kokso. Tak to sú iné grády. Ale späť k prípadu. Suseda nahlásila, že ktosi kričí z vedľajšieho domu niečo v zmysle – zabite ma! – a podobne. Obáva sa, že tam niekoho mučia alebo nebodaj vraždia. Vraj je ten hlas ženský. Možno domáce násilie. Máme to ísť preveriť. Ja si, ale skôr myslím, že sa zas len nejaké decká hrajú. Túto noc by to už bol tretí zbytočný výjazd…“
„Čo si myslíš je tvoja vec. Vykašľať sa na to nemôžeme…“
Lynch spomaľuje.
„… Už sme vari tu?“
„Hej. Vyzerá to tu kľudne. Rozsvietené svetlá vnútri. Nevidím však žiadny pohyb. Pôjdem pre istotu zozadu. Ty choď spredu Paul. Dobre?“
„Poďme na to Lynch.“
Pekný dom. Ten taký klasický štýl. Rodinný domček z dreva. Dva poschodia a komfort. Nie ako tá moja tehlová kobka v starej štvrti. Ešte aj susedia sú v tom tehlovom baraku bližšie. Niet nad rodinný dom. Len netuším ako by som si ho dovolil z platu policajta. Radšej nazriem cez okno. Treba zistiť situáciu. Nič. Počkať. Vidím tam ležať akési postavy. Nik sa nehýbe. Vrah už musí byť preč. Alebo nie? Rýchlo idem k dverám.
„Polícia! Vzdajte sa!“
Bežná formulka. Nečakám na odpoveď. Skúšam kľučku. Zamknuté. Vrhám sa plecom rovno na dvere. Nemohli to vydržať. Tieto staré modely nestoja stoja za nič. Nechápem ako sa za nimi niekto môže cítiť bezpečne. Predsieň čistá. Pomaly a opatrne vstupujem do obývačky. Počujem Lyncha. Tiež sa blíži k obývačke, ale zozadu. Informuje ma, že vzadu je vzduch čistý. Už som vnútri. Vidím šesť tiel. Nehýbu sa. Päť mladých chalanov a jedno dievča. Čo sa to tu stalo? Šesť mladých životov vyhaslo len tak.
Lynch vstúpil zadnými dverami do obývačky. Je zhrozený ako ja. Ukazuje na akási sáčok pohodený pri jednom z tiel.
„Myslím, že sme práve našli dôvod.“
Pozerám sa smerom, kde ešte stále ukazuje jeho prst. Prichádzam bližšie k tomu sáčku. Biely prášok. Pravdepodobne koks. Ani na to nepotrebujem expertízu. Je mi to jasné. Šesť mladých životov vyhaslo kvôli tomu svinstvu. Aká zbytočná smrť.
„Pre istotu ich skontrolujme. Možno niektorý ešte žije.“
Sám však svojím slovám neverím. Lynch skontroloval troch na zadnom konci izba. Mne ostali traja vpredu. Prvý je akýsi chalan. Má hustú bradu. Ten sa snáď za svoj krátky život ešte neholil. Zato vlasy má krátke. Sotva dva centimetre. Skúšam pulz. Nič. Mŕtvy. Druhý chalan má stiahnuté tričko. Hruď pokojnú. Aj tak skúšal pulz. Zase nič. Ďalší čo tu vydýchol naposledy.
Už mi zostala len jediná dievčina z tejto partie. Je pekná. Ešte nie je bledá. Skrsla vo mne nádej. Nemá na sebe tričko a sukňu mierne stiahnutú. Ale len trochu. Usudzujem z toho, že asi mala niečo s chalanom, ktorého som kontroloval pre malou chvíľou. Modlím sa, aby mala aspoň slabé známky života. Prikladám ruku na jej hebký krk. Nič. Všetci traja mŕtvy. Lynch vstáva. Z jeho pohľadu usudzujem, že nemal viac šťastia. Šesť životov. Šesť mladých ľudí už neokúsi čo je to život.
Nemám rád takéto prípady. Teraz to budeme musieť ohlásiť rodinám. A čo z toho. Aj tak nám všetci budú tvrdiť, že ich deti toho nie sú schopné. Zvalia vinu na tých ostatných z partie, že ich na to naviedli. Mnohý to psychicky neunesú. Prečo musí tak mladý človek zomrieť? Kvôli ničomu. Predávkovanie. Keby aspoň vedeli čo znesú a nevdychovali ten snehobiely prášok ako čistý vzduch. Divný je ten svet.
Pred oknom sa čosi mihlo. Lynch zrejme nič nevidel. Rýchlo bežím k oknu. Za rohom mizne červená postava. Bežím tam. Nič. Prázdna ulica. Nemohol byť taký rýchly. Tu sa ani nemá kde skryť. Muselo sa mi to zdať. Vraciam sa späť k domu. Lynch je vo dverách.
„Čo sa stalo?“
„Nič. Niečo sa mi len zazdalo. Videl som akúsi červenú postavu. Muselo to byť len zdania.“
„Asi. Ja som nič nevidel. To z toho šoku. Je to tu strašné. Kto to oznámi rodine?“
„Neviem.“
„Tak si hoďme mincou. Beriem hlavu. Víťaz spíše spis, ten druhý obehne pozostalých.“
Čo to má ten Lynch za nápady. Hádzať lós, keď vedľa je šesť mŕtvol. Nech sa mi to akokoľvek prieči aj tak v duchu dúfam, že padne znak. Nemám chuť behať po rodinách. Deprimujúci zážitok. Za dvadsať rokov služby som si toho užil až moc.
Padla hlava. Je to jasné.
„Takže ja idem spísať ten spis. Kým si bežal za svojim prízrakom prezrel som tie telá bližšie. Našiel som aj doklady. Nájsť rodiny by nemal byť problém. Počkaj tu na ďalšiu hliadku, ktorá to tu prevezme.“
„Viem čo mám robiť. Nemusíš ma poučovať.“
Lynch odišiel. Hliadka dorazila asi tri minúty po ňom. Prišli dve autá. Jedno si beriem. Idem do najbližšieho baru. Je to trochu zanedbaný bar. Alebo skôr obyčajná krčma. Whisky by ma malo posilniť pred tým čo má čaká. Nebude to príjemný zážitok. Rýchlo ju hodím do seba a poviem barmanovi nech mi naleje ďalšiu. Tá na stole nezostala o nič dlhšie. Nesmiem sa však doriadiť. Radšej vstávam. Bude to dlhá noc.

**********

Už som obehol päť rodín. Plač matiek. Hnev otcov. Obviňovanie sveta. Teraz ma asi čaká to najhoršie. Rodičia akéhosi Davida mi potvrdil čo som si myslel. Bol to Jessicin frajer. Jessica. Jediné dievča z partie. Taká krehká a zraniteľná. Vari David naviedol to dievča na ten hnus? To ju tých päť chalanov nevedelo ochrániť? A vraj láska. Ale kto vie. Možno to bolo naopak.
Zrejme ona kričala – zabite ma! Lynch vravel, že to bol ženský hlas. A ona bola jediná žena na mieste činu. No žena. Skôr dievča. Mala len sedemnásť. Jessica. Jessica Stevensová. Už som tu. Na štítku čítam nápis Rod Stevens. Hlavou mi víry stále jedno. Prečo chcela, aby ju zabili? Čo som mal skúsenosti z iných prípadov, tak predávkovaný umierali, ako by som to nazval, v akomsi tranze. Omámený drogou. Nevnímali. Alebo som si to len ja myslel? Pravdu povediac ešte som v živote drogu nebral. Jediným mojím neduhom je alkohol. Pri mojej profesii je to asi aj môj najlepší priateľ. Klopem na dvere.
„To si ty Jessica?“
Dvere otvorila staršia žena, no udržiavaná a stále krásna. Blond vlasy mala až ku lakťom. Zrejme matka.
„Ach, prepáčte. Vy zrejme nebudete Jessica. Čo si prajete?“
Usmiala sa na mňa tak nádherne, že neviem ako jej tu hroznú správu oznámiť. Hľadám tie pravé slová, ale ich nenachádzam. Nacvičené frázy, ktoré v takýchto prípadoch používam, sú akoby nepoužiteľné. Napriek tomu musím prehovoriť.
„Som policajt…“
Na znak toho, že hovorím pravdu som vytiahol svoj odznak. Dnes už piaty krát. Už nie je taký blyšťavý ako pred dvadsiatimi rokmi keď som ho dostal. Čo si ten už so mnou odžil. Koľko takýchto scén a predsa je to vždy ťažké. Pozerať sa niekomu do očí a oznámiť mu takú strašnú správu. Vidieť ako sa človek pred mojimi očami mení. Plač. Náreky. Nenávidím to. Je to také ťažké. Také vyčerpávajúce.
„Ach nie. Jess niečo vyviedla? Je na polícii? Už sme sa o ňu báli.“
„Viete. Ona je…“
Nechcem to dopovedať. Vyschlo mi v hrdle. Ale musím. Je to moja práca.
„…mŕtva.“
Tá nádherná žena, čo tu stála pred chvíľou zmizla. Na miesto nej sa zjavila akási troska, ktorej sa pred očami zrútil celý svet. Jej dcéra je mŕtva a ona akoby stratila zmysel prečo žiť. Už som sa stretol s takýmito prípadmi. Rodičia to niekedy psychicky nezvládnu. Spáchajú samovraždu. Akoby chceli byť čo najskôr so svojimi príbuznými.
„Ako?“
Zo zamyslenia ma vytrhla táto jednoduchá otázka. Ale odpoveď hľadám ťažko. Ako jej mám povedať, že jej dcéra sa predávkovala. Že nežije pre takú hlúposť.
„Ak potrebujete akokoľvek pomôcť, dám vám číslo na policajného psychológa. Jeho služby sú pre takéto prípady hradené štátom.“
Nič lepšia zo mňa nevyšlo. Už aby to bolo za mnou, aby som si mohol vychutnávať ďalší dúšok whisky. Lynch už má papierovačky asi za sebou. Prečo mám takú smolu práve ja. Prečo nepadla hlava?
„Ne-ne-neodpo-po-veda-dali ste mi.“
Je to tu zas. Ale čo som mohol čakať. Tak okato som sa vyhýbal odpovedi. Nedá sa z toho vycúvať. Alebo mám sa tváriť, že som cez jej vzlykot nič nepočul? Nie. Musím odpovedať. Počkať. Vo dverách sa zjavila mužská postava. Je o niečo vyššia ako Jessicina matka. Tento muž už nie je taký pekný. Aj keď to môžem len ťažko posúdiť. Ale má odradzujúce pivné brucho a bradavicu na ľavom líci.
„Čo sa stalo?“
„Ro-d, Je-jess je… …mŕt-va.“
„Čože? Vy ste zrejme z polície. Ako sa to stalo?“
Na Rodovi nevidno smútok. Zrejme je silnejší ako jeho manželka. Ale vo vnútri mu určite nie je všetko jedno. Alebo mu možno ešte nedošli všetky súvislosti. Veď tá informácia k nemu prišla tak rýchlo.
„Predávkovala sa koksom.“
„Naša Jess – to nie je možné!“
Pravdu povediac túto reakciu som od Roda očakával. Nie prirodzene. Nie je to možné. Pre každého rodiča je smrť mladého človeka, mladého človeka, ktorý je navyše ich synom či dcérou absurdná vec. Očakávajú, že sa na odpočinok poberú skôr. Tak či onak, je to fakt.
Rodova tvár už nepôsobí tak pevne. Na kraji očí sa mu trblietajú slzy. Hrozná scéna. Hrozná ako tých päť pred ňou. Táto noc snáď nikdy neskončí.
„Ak by ste čokoľvek potrebovali tu je to číslo.“
Podávam rodičom malú vizitku s číslom nášho policajného psychiatra. Zrejme ho čoskoro budem potrebovať aj ja. Otáčam sa, že chcem odísť. Zrazu pribehlo ku dverám dievčatko. Akoby z očí vypadlo mŕtvej Jess. Akurát je tak o dva roky mladšia. Asi jej sestra. Ale ďalej sa už neotáčam. Len počujem volanie – Nel, choď si prosím ťa zase ľahnúť. Je noc. – Pokračujem preč. Preč od mojich povinností. Do najbližšieho baru.
„Whisky prosím.“

bax

Note: There is a rating embedded within this post, please visit this post to rate it.

Tí chalani sú naozaj kreténi. Nielenže sa sami ničia tým, že berú to svinstvo. Ešte aj mne ho núkajú. Ale čo narobím, keď tu je so mnou môj milovaný David. Do kelu. Kde som sa to dostala. Ak chcem na neho zapôsobiť, tak si jednoducho musím šnupnúť. Keby aspoň neboli taký sprostý a ten koks mi nenasypali na stôl do tvaru kosoštvorca s čiarou priečne cez.
Nechápem prečo aj David musí brať to svinstvo. Oni však tvrdia, že im to ukazuje pravý svet. Svet, ktorému môžu vládnuť len oni. Je to fakt pravda alebo sú to len bláboli. Hrozné.
Keby ma tak teraz videla matka. Síce tá by nič nespravila. Len by sa rozrevala a poúčala ma cez slzy. Otec – to by bolo horšie. Dostala by som remeňom tak, že by som si asi týždeň nesadla. A to nehovorím o domácom väzení. Mesiac, dva, tri… či rovno pol roka? Ktovie. Ešte, že tu práve nie sú.
„No tak! Do toho! Nič to nie je!“
No super. Už aj David ma povzbudzuje. Pritom ešte na začiatku nášho vzťahu tvrdil, že mi nikdy koks núkať nebude a je to len na mne. Ale ja ho milujem. Musím to urobiť. Ale je to správne? Nádych. Výdych. Zvládnem to!
„No ukáž sa! Alebo sa bojíš?“
„Trochu.“
„Neboj. Ber to ako cukor.“
Jemu sa to ľahko povie. On to berie už ako samozrejmosť. Zabudol na to, keď to skúšal prvý krát. Alebo to už vtedy bral ako samozrejmosť? Ako bežnú vec? Išiel za dílerom s jasným cieľom, že to chce?
To je teraz jedno. Tak idem na to. Raz. Dva. Tri. Jeden vdych a celá lajna je preč. Utieram si nos. Trošku ma to šteklí. Na stole nezastalo ani stopy po prášku. Netrvá dlho a začínam sa cítiť nejako divne. Asi to po prvý krát také je. Ale David ma objíma. Nemôžem sa brániť. Ale je mi s ním, tak príjemne. Začína ma bozkávať. Zlý pocit je preč. Cítim sa úžasne, skvelo – som v extáze!
Pozerám sa smerom k oknu. Je tam svetlo. Vari už je deň? Veď má by predsa hlboká noc. Stratila som pojem o čase? Zaspala som? Nie! Musí byť biela noc. Inak si to neviem vysvetliť. David ma stále bozkáva po celo tele. Dáva mi dole tričko. Nikdy som si neuvedomila, že je to také úžasné.
Zrazu mi mizne spred očí okolie. Celý dom je preč. Gauč na ktorom sme sedeli aj stôl, na ktorom bol ešte pred chvíľou koks. Ale ten zmizol vďaka mne. Už tu nie je nič. Zvláštne. Vidím len asfalt. Všade je asfalt. Celý svet je jedna veľká asfaltová plocha. V pozadí sa črtajú akési stavby. Obrovské stavby akoby nie z nášho sveta. Počkať. To nie je asfalt. Je to čierna chladná tráva. Čo je to za divný svet? A môj David ma stále miluje. Také je to úžasné.
„Vidíš to naokolo – to je pravý svet!“ Pošepol mi David.
Zrazu sa strhol. Čo sa stalo? Vidím svetlá. Nie. Nie je to také svetlo ako som videla cez okno. Nie je to také svetlo ako cez bielu noc. Je to ostré svetlo. Akoby z reflektoru. Kto by potreboval svietiť cez takú bielu noc?
Sú to autá. Áno. Tri autá. Z každého vystúpili dvaja muži. Boli celý v červenom. Nevidím dokonca žiadny kúsok kože. Len sýtu červenú. Nič iné. Dokopy šesť mužov. Vidím ostatných kamarátov. Majú vystrašený pohľad. Prichádzajú k nám. Majú čosi v rukách. Akési vreckovky.
„Utekajte!“
Kričí na nás s Davidom John. Aj on uteká. Márne. Oni sú rýchlejší. Chytili už troch. Priložili im vreckovky ku nosu. Striaslo ich. Padli k zemi a tam ich ďalej triaslo. Ostali sme už len ja, David a John. Utekáme nevieme kam. Všade je tráva. Teraz už nie čierna. Červená je. Áno červená. Nevidíme našich prenasledovateľov. Akoby splynuli s prostredím. Potkla som sa. Ale o čo? Nevidím žiaden výbežok. Je tu len rovná zem. David sa mi skláňa, aby mi pomohol.
John zastal neďaleko. Zrazu sa za ním zjavila postava. Celá v červenom. Len tak sa vynorila z prostredia. David skríkol, aby Johna varoval. Neskoro. Hnusná červená ruka sa natiahla k Johnovym ústam. V hrozných kŕčoch padol na zem ako ostatný. V tom cítim na svojej tvári tlak. Nemôžem sa nadýchnuť. Skúšam to, ale všetko čo mi ide do pľúc, je len divný zápach. Odporný zápach. Ostrý. Štipľavý. Dusivý Nie. Už aj mňa dostali. Kde je David? Kde je?
Padám na zem. Cítim hroznú bolesť v bruchu. Strašná bolesť. Kedy odíde? Kedy skončí? Chcem zomrieť. ZASTREĽTE MA! Nikto ma nevyslyšal. Hrozný kŕč. ZABITE MA! V tom vidím Davida. Je vedľa mňa. Tvár ma bledú. Jeho hruď je v pokoji. Nedýcha. NIE! ZABITE MA! NECHCEM ŽIŤ. Strácam cit v nohách. Rukách. Už takmer nič necítim. Je to koniec? Smrť? Zvláštne. Ešte pred chvíľkou sa moje telo zvíjalo v kŕčoch a teraz nič necítim. Bolesť je preč. A s ňou aj schopnosť pohnúť akoukoľvek časťou môjho tela. A to všetko kvôli jednej noci. Jednej posranej noci. Chcem kričať. Zase chcem kričať. Nedá sa. Nemôžem ovládať svoje hlasivky. Cítim len ako mi sliny tečú dolu tvárou. Ani to nemôžem nijako ovládnuť. Nemôžem sa utrieť.
Čo bude nasledovať? Smrť? Čo bude potom. Mám strach. Skutočne je niečo po živote? Prečo to musím zistiť teraz. Ešte som ani poriadne neokúsila život. A už musím spoznať čo je po ňom. Prečo ja? Prečo David? Prečo som sa musela hrať na hrdinku. Posraná noc. Najhoršia noc v mojom živote. Posledná noc v mojom živote. Už nikdy neuvidím tmu. Nikdy neuvidím tmavú noc. Nikdy neuvidím svetlo. Nikdy.
Už nezistím ako bude zajtra. Čo sa udeje nové. Či mamka navarí zasa ten svoj skvelý jahodový koláč. Vravela mi, že nám ho pripraví. Mala som Prísť zajtra s Davidom a zoznámiť ho s našimi. Mamka sa tak tešila. Čo som jej to spravila. Prečo je svet taký krutý? Je to moja vina? Zapríčinila som si to sama?
Dýcham ešte? Už ani to necítim.
Zdá sa mi, že počujem sirény.
Posledný výdych.
Tma.

bax

Note: There is a rating embedded within this post, please visit this post to rate it.