Výplody Baxovej mysle

Takže je tu ďalšia z mojich slohových prác. Je to umelecké rozprávanie na tému “Bol som storočným dubom v zámockej záhrade”, ktoré sme mali vypracovať ako prípravu na maturitný sloh na jednej z hodín slovenčiny. Na tento sloh som hrdý z viacerých dôvodov. Prvým je fakt, že nám ho profesorka dala vypracovať doma nanečisto a na hodine sme ho mali už len prepísať. Ja som si však samozrejme na toto spomenul až cez prestávku pred osudnou hodinou. Nuž tak mi neostávalo nič iné ako tento sloh napísať rovno ako čistopis z hlavy a to všetko za 45 minút. Rozsah mal byť 1,5 strany formátu A4, čo sa mi v pohode podarilo. Ďalším dôvodom je skvelý výsledok aký som ním dosiahol (mohol taký byť aj na samotných maturách) a to približne niečo vyše 91% alebo tak dajako. Už presne neviem, keďže som originál odovzdal (tento sloh prepisujem z fotiek, ktoré som stihol urobiť počas toho ako nám dala profesorka naše výsledky skontrolovať). No a celkovo som sa s týmto slohom vrámci možností vyhral pomocou používania rôznorodých prostriedkov ako napríklad dvojzmyselnosť, sem-tam naturalizmus a podobne.  Ale v budúcnosti by som ho keď tak možno rád rozšíril. Ale dovtedy prajem príjemné čítanie tejto verzie

Bol som storočným dubom v zámockej záhrade
(Umelecké rozprávanie)

Môj príbeh začína, keď som ako semeno vyletel z puku mojej matky. Uháňaný vetrom vejúcim zo severu som prešiel takmer nekonečnú púť až som zakotvil v záhrade blízko zámku, ktorý pyšne vyrastal z blízkeho brala.
Postupne som rástol a mohutnel a stal som sa obľúbeným stromom mladého princa. Rád sedával pod ochranou mojej koruny. Videl som ho rásť až kým z neho nebol mládenec a aj preto mi prirástol k srdcu.
A preto som bol ešte viac sklamaný, keď si priviedol ku mne svoju nastávajúcu a spolu vyryli do mňa svoje mená. Bol to možno akt ich lásky, ale mne spôsoboval ukrutné muky a trvalo dlhé roky kým pálčivá bolesť ich rýh ustala.
Onedlho sa teraz už mladému kráľovi narodila dcéra a rovnako ako jej otec, aj ona vyrastala pri mojom mohutnom kmeni. Každú jeseň sa grandiózne tešila, keď našla môj spadnutý žaluď a bola schopná sa s ním hrať aj celý deň.
Roky pokoja, šťastia, harmónie však netrvali večne. Kráľovstvo napadli divoké barbarské kmene zo západu. Bol som len tichým svedkom plienenia a vraždenia. Videl som pád veľkého kráľovstva. No najbolestnejšie bolo, keď zabili mladého kráľa. Utekal pred prenasledovateľmi, no napokon ho skolil šíp. Dotackal sa ešte k môjmu kmeňu, kde prežil veľkú časť svojho detstva, a napokon skonal. Jeho telo tu nechali nepovšimnuté a pohodené ako divoké zviera.  Hnil mi rovno pri mojich koreňoch a pach jeho rozkladajúceho sa tela sa šíril ovzduším.
Tieto smutné udalosti ma úplne vyčerpali. Môj milovaný mladý kráľ zomrel pod mojou korunou a o princeznej som sa už nikdy nič nedozvedel. Život zo mňa s pribúdajúcimi rokmi vyprchal a všetkými zabudnutý som vyschol. Už len čakám kým do mňa udrie nejaký blesk a ukončí moje trápenie v jednom divokom plameni.

bax

(Počet hlasov: 9, priemer: 4.44 zo 7)

 Loading ...