Výplody Baxovej mysle

Tak a opäť pod dlhšom čase prinášam ďalšiu kapitolu Sprisahania. Na scéne sa konečne objavia tajomný červení. Síce oni sa už niekoľkokrát objavili, ale teraz to bude predsa len iné. Teraz aj prehovoria. Dúfam, že táto kapitola sa vám bude páčiť a poprosím Vás, aby ste sa nebáli čo najviac komentovať (aj predchádzajúce kapitoly) podnetmi čo sa vám páčilo a čo menej. Určite to nebude na škodu, ale pomôžete mi tým vylepšiť nejaké veci do budúcna. Tiež Vás prosím, aby ste sa nebáli využívať formulár na nahlásenie gramatickej chyby (nájdete vľavo). Všetkým vám dopredu ďakujem a prajem príjemné čítanie.

Kapitola ôsma – Červení

„Poď. Tadiaľto. Jedine tu môže byť.“
Čo to má znamenať? Úplne som zabudol. Som tu v utajení. Nemôžu ma chytiť. Táto udalosť ma natoľko šokovala, že som prestal byť ostražitý a zabudol som počúvať kroky a sledovať čas. Určite som tu strávil niekoľko drahocenných minút, počas ktorých som sa už dávno mohol vrátiť do izby. No teraz sa tu blížia dvaja ľudia. Jeden má ťažký krok. Zrejme nejaký silný ošetrovateľ. Druhý krok je ľahký akoby patril niekomu nízkemu alebo najskôr nejakej sestre. Už sú na tejto chodbe. Tu ma nájdu. Neukryjem sa a kebyže sa snažím ujsť uvidia ma a len sa stanem podozriví. Najlepšie bude ostať tu a neklásť odpor. Možno ma niekto vypočuje.
„Tieto dvere som určite zatvárala.“
„Samozrejme. Že mi to nenapadlo skôr. Však sa vkuse snažil za ním dostať. Určite je dnu.“
Tak a je to tu. Našli ma. Počujem ako sa pomaly otvárajú dvere. Budem hlavný podozrivý. Viem si živo predstaviť to obvinenie – blázon zabil ďalšieho človeka. Už sa odtiaľto nikdy nedostanem. Navždy budem v kazajke bez povolených vychádzok. Ani do tej blbej spoločenskej miestnosti sa už nikdy nedostanem. Prečo som ako debil utekal?
„Čo sa tu sakra stalo? Ty sviňa jedna! Tvoj parťák ti nestačil?“
A už sa ku mne hnal ten obrovský ošetrovateľ. Ani sa poriadne nepoobzeral po izbe. Kopol ma do brucha. Spadol som na zem a zvíjal sa od bolesti. Na zemi ma poriadne kopol ešte aspoň tri krát. Z toho aspoň raz do hlavy. Z nosa mi vytekala teplá tekutina. Zrejme krv. Cítil som ju aj v ústach a tak som ju vypľul.
„Počkaj. Nechaj ho. Má predsa kazajku. A pozri Rony má prerezané žili. To nemohol byť on.“
„A čím si ich dokelu prerezal? Počula si azda, že by z jedálne alebo odniekiaľ zmizol nejaký nôž alebo iný podobne ostrý predmet? Možno mu ich prehrýzol.“
„A ako asi? Zdajú sa ti jeho rany ako od zubov?“
Túto vetu som vyslovil náležite drzo a s hnevom. Hnev vo mne totiž dosť kypel. Ako si dovolil ma dokopať skôr ako by sa presvedčil čo sa tu vlastne stalo? Ale možno bol šťastný z toho, že si ma konečne mohol podať.
„Čo papuľuješ? Pýtal som sa ťa dačo?“
A náležite ma kopol ešte raz. Dal si záležať nech sa trafí do slabín. Našťastie som mal jednu nohu o niečo vpredu rovno v ceste jeho kopu a tak sa trafil len tam. Aj tak to však dosť bolelo.
„Už ho nechaj. Radšej ho odveď do izby.“
Dozorca uposlúchol. Zdrapil ma za golier a vliekol ma. Nevládal som vstať a tak mi jednu vlepil a okríkol ma pokrikom vstávaj. Nečakal však kým sa postavím sám, ale schytil ma opäť za golier kazajky a zdvihol ma ako mačka zdvíha svoje mladé. Postavil som sa na nohy a on ma ďalej vliekol. Snažil som sa udržať rovnováhu, ale všetko ma bolelo. Neudržal som tento nápor bolesti a klesol som pod ťarchou posledných udalostí. Dozorca mi uštedril štipľavú facku, no potom ešte chvíľku počkal kým načerpám aspoň nejaké sily, ale už za pár okamihov ma zase vliekol ďalej a nakoniec som sa dotackal až do izby. Tam ma zavrel.
Prešlo niekoľko minút, prežitých v bolesti. Neviem vám však povedať koľko. Ako plynie čas bolo to posledné čo by ma napadlo sledovať. Krv mi už tak netiekla no cítil som ako postupne schne na pokožke. Bolo to nepríjemné. Dnu vošli dvaja policajti. Moji bývalí kolegovia. No zjavne neprišli preto, aby sa priateľsky porozprávali o starých časoch. Vyzerali dosť nahnevane. Zjavne ma mali za vraha. Ktovie čo im narozprával ten ošetrovateľ, kým sem prišli. Určite si to vychutnal a opísal ma ako beštiálneho a šialeného sériového vraha, ktorý práve zabil svoju ďalšiu obeť. Hneď ako vošli sa ma začal jeden z nich podráždene vypytovať.
„Čo sa v tej miestnosti stalo?“
„Neviem.“
„ČO SA TAM STALO?“
Teraz to povedal skutočne podráždene. Až vražedne. Ale čo mu mám povedať? Ja fakt neviem. Prišiel som tam až keď bolo po všetkom. Však tam mali kamery. Prečo sa ma pýtajú. Kamery! Jasné! Prečo ma to napadlo až teraz?
„Pozrite sa na záznam kamier. Ja fakt neviem.“
„Kamerový systém vypadol. A ty si bol jediný na mieste činu, kde sa nenašiel žiadny nôž. Ostatný chovanci boli zavretý vo svojich izbách a ani žiadny personál v tej dobe nebol v okolí. Cez vrátnicu tiež neprešla žiadna podozrivá návšteva, vlastne dnes nik tadiaľ neprešiel okrem personálu. A aby nebolo toho dosť, tak ani mreže na nijakých oknách v areáli nie sú poškodené. Proste si jediný, kto mohol byť v tej izbe a niečo vidieť alebo urobiť. A vieš čo si myslím? Určite si ho prinútil k samovražde! Prepašoval si k nemu nejaký nôž, ktorý si zobral počas svojho nedávneho nočného výletu. Si prekvapený? Áno, mi o ňom vieme. No a ten nôž si mal najskôr z kuchyne. Tam totiž nemajú zrátané kuchynské nože. Zrátavajú iba tie príborové pred a po jedle. Síce je kuchyňa na noc zamknutá, ale skúsenému človeku ako ty by taký zámok iste nerobilo problém otvoriť. No a potom si ho s tým nožom buď sám podrezal, keď bol omámený nejakými liekmi a naaranžoval si to ako samovraždu alebo si ho donútil takýto ohavný čin spáchať, prípadne si sa len nečinne pozeral ako sa sám márni. Potom si ale rovnako vinný, aj keď len nepriamo! Potom si sa noža nejako zbavil a šiel si asi ešte upratať po sebe nejaké stopy. A to bola osudná chyba. V tom ťa totiž pristihli. Čo teda skutočne skrývaš v tej svojej hlave? Tí červení ťa už úplne ovládajú. Keď si pomyslím, že si bol kedysi môj vzor…“
Zamyslel sa. Nečakal som kým spustí ďalšiu spŕšku svojich chorobomyseľných teórii, áno chorobomyseľných – to on by tu mal byť zavretý. Veď predsa som mal celý čas kazajku. Nuž teda nečakal som na ten prúd týchto nezmyslov a radšej som sám reagoval, snažiac sa opäť zabojovať s pravdou, ktorej asi nechceli veriť.
„Nič neskrývam. Prišiel som tam až potom. Fakt neviem čo sa stalo. A navyše tá vaša teória má vážne trhliny. Ak ste si nevšimli mám na sebe zvieraciu kazajku a aj vtedy som ju mal.“
„No možno si mal kazajku, ale to ti máme akože skutočne veriť, že si prišiel až po tom všetkom a nič si nevidel? A možno si si kazajku dal nejakým spôsobom dole. Ako kúzelník. Oni to vedia dosť ľahko.“
„Áno. Je to totiž pravda. Naozaj neviem čo sa stalo. Skutočne som prišiel až potom. A čo sa týka kazajky, tak je nie som žiadny kúzelník.“
„A čo si tam vlastne hľadal ak nie ďalšiu obeť svojho vyčíňania?“
„Chcel som sa s ním porozprávať.“
„Tak teda porozprávať. No prosím. Že ma to nenapadlo. A o čom takom si sa s ním chcel rozprávať?“
Snažil som sa nevšímať si jeho teraz už silne ironický tón hlasu.
„Vedel niečo o červených.“
Druhý policajt ku mne pristúpil a dal mi veľmi silnú a štipľavú facku a začal aj on skúšať na mne svoje rečnícke znalosti.
„Zasa tí tvoji červení? Už kvôli nim zomrel Lynch. Ty jeden psychopat. A teraz tento ďalší. Chcem počuť pravdu. Čo sa tam stalo?“
„Červení existujú. Zrejme zabili aj jeho, lebo o nich vedel priveľa. Určite vedel niečo, čo som sa nemal dozvedieť. Preto umrel.“
„Podľa mňa si ho úplne pobláznil ty! Bol už dosť šialený aj bez tvojich kecov. No tie tvoje výmysly ho dostali do nejakého záchvatu úzkosti. Dostal panický strach z tvojich červených. Potom navyše dostal od teba aj nôž, ktorý si mal určite niekde skrytý a takto to dopadlo. Alebo si ho možno sám takto kruto zabil. Kto vie. Možno si predsa len ako Houdini. Ak nie si priamo vinný, tak minimálne tými svojimi rečami si ho zabil!“
„Už ma prestaňte všetci zo všetkého obviňovať. To s Lynchom bola nehoda. Alebo skôr nejaká pasca, ktorú na mňa uskutočnili tí červení. A s Ronyho smrťou už nemám vonkoncom nič spoločné. Za toto môžu len a len červení. Chcú ma nejakým spôsobom úplne zdiskreditovať, lebo viem o nich priveľa.“
Po tejto mojej reakcii sa k slovu znovu dostal prvý policajt. Bolo na ňom vidieť, že on už svoju pravdu pozná, aj keď veľmi chabú, bez opory v dôkazoch a navyše totálne absurdnú a už sa viac o ničom baviť nechce.
„Dosť už! Podľa mňa si vrah. Neviem prečo ti takto preplo. Ako som vravel, bol si môj vzor. Kedysi. Veď si predsa bol jeden z najlepších policajtov. No teraz sa hanbím za to, že som ťa kedysi obdivoval. Bol si nezodpovedný. Veril si svojim fiktívnym predstavám a kvôli tomu už umreli dvaja ľudia. Máš šťastie, že teraz sú dôkazy na tvojej strane a pravdepodobne ti nič nedokážeme. No postarám sa, aby si už nemohol nikomu ublížiť. Ani skutkami, ani svojimi rečami. Túto izbu už neopustíš. Nikdy.“
Obaja vstali a odišli. Tento výsluch vôbec neznel ako vypočúvanie svedka. Títo dvaja moji bývalí kolegovia sa prišili na mne iba vyvŕšiť. Nechceli sa nič dozvedieť. Mali svoju pravdu, o ktorej sú stopercentne presvedčení a asi len dúfali, že ma vyprovokujú k nejakému priznaniu, ktoré by ich verziu „pravdy“ potvrdilo, alebo že si azda nájdu dôvod na to, aby mi uštedril pár úderov ako ten ošetrovateľ. Nakoniec im to až tak úspešne nevyšlo. Teda vôbec im to nevyšlo, lebo som sa nevyprovokoval ani k priznaniu niečoho čo nie je pravda a mohol by som to neskôr ľutovať a ani som sa nevyprovokoval k otvorenému ataku. Ale už sú našťastie preč. Budem mať konečne kľud?
Pri tom všetkom som zabudol, ako asi strašne vyzerám. Mám najskôr rozbitý nos a skrvavenú tvár. Musí to vyzerať strašne a hrozivo. Chcel som sa postaviť a skúsiť zavolať na sestru, nech mi pomôže sa umyť, ale doľahla na mňa snáď váha celého sveta. Bolesť, na ktorú som počas tej chvíľky s policajtmi zabudol, bola náhle späť. Zvalil som sa do rohu a zaspal som.
Na tvári som pocítil niečo vlhké. Otvoril som oči a uvidel som tú nádhernú sestru, ako mi utiera krv na tvári.
„Pravdepodobne ste z toho všetkého dosť vyčerpaný. Už som skončila. Myslela som, že sa dnes už nepreberiete. Kľudne spite ďalej. Ja už odchádzam.“
Skutočne odišla a ja som poslúchol a opäť som zaspal. Bol som strašne unavený z dnešného dňa.
No len čo som na chvíľu zavrel oči, zrazu sa všetko okolo mňa začalo farbiť do červena. Začalo to tmavými odtieňmi a postupne sa červená zjasňovala. Nakoniec bola celá miestnosť sfarbená do jasnej červenej. A ja som si spomenul na nápisy v Ronovej izbe. Vraj si dnes po mňa prídu. A skutočne prišli.
Dvere sa roztvorili a v nich stáli obrysy dvoch postáv. Celé boli zahalené v červenom a postupne sa približovali ku mne. Bude už koniec? Skončím ako Rony a Lynch? Počkať. Niečo mi je na týchto dvoch známe. Len si neviem spomenúť čo. No ako sa blížili krok po kroku, tým viac som si bol istý, že ich poznám.
Trvalo to celú večnosť, kým sa ku mne priblížili a keď už boli na dosah, zrazu som zistil odkiaľ ich poznám. Bol to Lynch s Ronym. Prečo sú tu ale v červenom? Vari sú po smrti nejaký služobníci v pekle a zjavili sa tu ako duchovia? Alebo ešte horšie. Azda patria k červeným? Aj ich smrť bola určite len naaranžovaná, aby ma zničili za to, že som ich odhalil. Čo so mnou len bude?
Lynch ma obišiel a priblížil sa ku mne zozadu a pevne ma schytil. V tomto okamihu mi ani nenapadlo, že by som mohol vzdorovať. Jednak to bolo celé rýchle a navyše som bol so svojím ďalším osudom, ktorý mal pravdepodobne nasledovať, zmierený. Rony pomaly vytiahol nôž. Presne taký ako používajú v kuchyni a priložil mi ho ku krku.
„Vieš toho priveľa priateľ. Ako som sa ti snažil odkázať vo svojej izbe – dnes si po teba prídu. Dúfam, že si pripravený a so všetkým zmierený.“
„Som.“
Vzdychol som potichu a Rony pomaly rozrezal moju kožu na krku v mieste, kde preteká krčná tepna. Nevytryskla však ani jedna kvapka krvi a nepocítil som ani tú najmenšiu bolesť. Všetko zrazu zmizlo a ja som sa prebudil celý zapotení vo svojej izbe.
Aké potešenie z toho, že ešte žijem. Zhlboka dýcham. Užívam si každý nádych a výdych a premýšľam o mnohých veciach. Zrazu ma ale strašne striaslo. Niečo tu nesedí. Svieti mi tu svetlo. Respektíve osvetľuje túto izbu ako jemný svit mesiaca. No ale toto nie je nič prirodzené. Je to veľmi tmavá červená. Takmer by človek povedal, že splýva s tou čiernou tmou. A asi aj preto som si to svetlo spočiatku nevšimol. Ale skutočne je tu prítomné a už to vnímam postupne naplno s každou ďalšou sekundou, ktorou si moje oči privykajú na túto červenú temnotu.
Čo to môže byť? Dúfam, že nie ďalší sen. Ale toto je úplne iná červená. Tá ktorú som videl vždy doteraz bola sýta. Toto je ale asi ten najtmavší odtieň červenej aký som kedy videl. A možno steny mojej izby z vonku osvetľuje práve taká silná všetkým prenikajúca červená žiara, ale steny sú tu také široké a nepriepustné, že sa na druhú stranu dostane len takýto slabý lúč navodzujúci atmosféru temnej červenej.
A načo sa ja vlastne zaťažujem? Veď sa predsa ten odtieň nijako nemení. Bude to len planý poplach. Možno tu je také svetlo stále, ale len teraz som si ho uvedomil ovplyvnený tým zvláštnym snom. Zbytočne sa asi strachujem, že sa niečo stane. Kľud. Musím navodiť kľud. Nádych. Výdych. Raz. Dva. Fúúú. A zase spať.
Ale do kelu. Nemôžem. Nedá sa. To svetlo ma znervózňuje až príliš. Počkať. Ten odtieň zjasnel? Tak zjasnel? Alebo šaliem? Čo sa to deje? A zas je o niečo svetlejší. Vlastne nie. Iba sa mi to zdá. Alebo áno? Do riti. Musím spať. Nemôžem sa nad všetkým takto zaťažovať. Fúúú. Už som hádam kľudný. Ešte raz. Nádych a výdych a kľud.
Skúsim sa prevaliť bližšie ku stene. Nech to červené svetlo nemusím vidieť. Hneď je to le… ČO ZAS!!! To svetlo mi svieti rovno do očí aj z tejto strany. Ale to nie je možné. Hlavu mám takmer napučenú na stenu a proste nie je žiadny spôsob ako by mi mohlo to svetlo svietiť rovno do očí aj z tejto strany. Som už veľmi nahnevaný. Musím s tým niečo robiť. Zobudím celý ústav, kým s tým niekto nedá niečo do poriadku. Prudko stávam. Som odhodlaný vylomiť dvere ak nebude personál reagovať.
Len čo som vstal, rovno do očí mi prudko zasvietilo jasné červené svetlo. Zatackal som sa a spadol som späť do rohu izby. Oči si musím zakrývať rukou no aj tak mi cez ňu presvitá ten hnusný červený plameň. Čo sa to deje? Toto už nie je to tmavé, takmer nepozorovateľné, červené svetlo. Počujem kroky vo svojej izbe ale nikoho nevidím. To svetlo ma úplne oslepuje, ale viem, že sú tu. Cítim to a počujem to. Len to nevidím. Cítim ako sa nado mnou ktosi skláňa. Cítim bodnutie na mojom krku. Stále však nič nevidím. Čo to má znamenať? Cítim teplo v mieste vpichu, akoby sa mi tam rozlievala príjemne letne teplá tekutina. Bola to zrejme ihla. Cítim ako ju ten niekto vyťahuje spod mojej kože a počujem kroky. Asi odstúpil odo mňa.
„Roztok je už v ňom. Počkaj chvíľu kým začne pôsobiť a prejdeme na fázu B prechodu na druhú stranu.“
Chcem sa spýtať čo sa deje? Aká fáza B? Aká druhá strana? Ale nemôžem. Som akoby paralyzovaný. Asi tou tekutinou.
„Jasné. Myslíš, že už to bude?“
„Vyzerá to tak, ale radšej ešte počkaj. Ak by nastali vedľajšie účinky roztoku po prirýchlom začatí fázy B, tak nás On zabije.“
Aký On? Čo to má akože znamenať? Vedľajšie účinky? Čo to do mňa napumpovali? Stále som paralyzovaný. Prečo? Práve keď mám toľko otázok, na ktoré mi môžu títo odpovedať. Skôr než ma asi… Než ma… Zabijú… Možno prechod na druhú stranu je len obrazné pomenovanie môjho zabitia.
„Myslím, že už môžeme začať.“
„Súhlasím.“
Opäť ku mne jeden z nich pristúpil. Teraz ale cítim ako ma trochu posunul, postavil sa za mňa. Telo mám však priveľmi ochabnuté. Nič necítim a už ani nevnímam. To svetlo je príliš silné. A tie drogy alebo čo to do mňa napchali ma tiež oslabili. Akoby sa dotýkal niekoho cudzieho. Ale pritom som to ja. Ten niekto za mnou si čupol a priložil mi nejakú fľaštičku pred nos. Snažím sa reflexívne odvrátiť tvár, ale nejde to. Už vôbec nemôžem ovládať svoje telo. Som cudzinec vo vlastnom tele.
„Vdýchni. Nevzpieraj sa.“
Vdýchol som. Akoby automaticky. Vôbec som nechcel, ale aj tak som vdýchol. Akoby za mňa rozhodol ten za mnou a nie ja. Akoby som po tej droge bol len robot, ktorý plní rozkazy pána. Bol to nejaký prášok. Už ale definitívne strácam aj posledné známky nejakého citu. Akoby som odchádzal z tohto sveta. Už ani to červené svetlo nie je také prudké. Vlastne už nevidím žiadne svetlo. Necítim nič. Nevidím nič. Nevnímam nič. Som nič.

bax

(Ešte nikto nehlasoval)

 Loading ...